Byť videný a počutý

Návrat domov od prežívania k vedomiu

Svet, v ktorom žijeme, je často postavený na predstave, že sme telo a myseľ, ktoré sa majú nejako zlepšovať, vychovávať, formovať a raz možno dosiahnuť duchovno.

Čo ak sme v skutočnosti vedomie, ktoré má len dočasnú skúsenosť tela a mysle?
Čo ak je naše bytie posvätné už teraz bez podmienok, bez výkonu, bez potreby sa "zaslúžiť"?

1. Zmena paradigmy

• Perspektíva oddelenia: „Sme ľudia s duchovným rozmerom.“
  Duchovno ako doplnok. Niečo, čo možno raz dosiahneme.
• Perspektíva spojenia: „Sme duchovné bytosti s ľudskou skúsenosťou.“
  Vedomie je základ, nie doplnok.
  Duchovno je to kým v skutočnosti sme.

Táto zmena nie je len teoretická.
Mení všetko.

2. Dopad na morálku

Ak som telo oddelené od iných, potrebujem ochranu, pravidlá, odmeny a tresty.

Ale ak som vedomie, ktoré sa pozerá na svet aj cez druhých,
potom súcit a zodpovednosť nevznikajú zo strachu, ale z prepojenia.

3. Dopad na vnímanie sveta

Zo sveta hrozby sa stáva svet spojenia.
Zo života plného dualít dobro/zlo, ja/ty, telo/duša sa stáva živá skúsenosť jednej energie, ktorá sa rôzne prejavuje.

4. A kde sa to všetko začína?

V detstve.

Keď dieťa nie je videné, počuté a chápané,
jeho vedomie sa začne stiahovať do prežitia, do stratégie, do výkonu. A tam, kde mohlo byť zakorenené v pravde bytia,
zrazu vzniká identita plná napätia, kontroly a prispôsobovania sa.

5. Prečo je toto uvedomenie také dôležité?

Lebo vracia nášmu bytiu dôstojnosť.
Lebo nás oslobodzuje od predstavy, že sa musíme stať "dosť dobrými".
Lebo ukazuje, že zranenia z detstva nie sú len psychologické, ale aj spirituálne sú odtrhnutím od našej skutočnej podstaty.

Uzdravenie preto nie je v oprave ega, ale v návrate domov
do vedomia, ktoré tu bolo ešte skôr, než sme sa naučili, že niečo nie je v poriadku.

Strata autenticity je v podstate odpojenie od nášho duchovného rozmeru a tým aj od živého dychu vedomia, ktorý cez nás prirodzene prúdi. Keď sa odpojíme, vzniká napätie, ktoré nemá kam odísť. Usadí sa v celom tele, v tkanivách, v dychu, v nervovom systéme...

Autenticita nie je len psychologický pojem. Je to duchovné ukotvenie schopnosť byť tým, čím v hĺbke už sme, ešte skôr, než sme sa naučili, že niečo z toho nie je v poriadku.

Keď stratíme túto vnútornú pravdu, odpojíme sa od zdroja.
Telo sa stáva nositeľom všetkého, čo sme potlačili.

• potlačené emócie
• nevyslovené pravdy
• zadržaný dych
• sťah v bránici
• ticho v hrdle
• napätie v srdci

Z duchovnej straty vzniká fyzická únava.
Z popretia pravdy vzniká chronická bolesť.
Z potlačeného volania vznikajú autoimunitné reakcie.

Z osobnej traumy sa stáva kolektívny štandard

Keď jedno dieťa stratí spojenie so sebou, vzniká ticho.
Keď sa to stane celým generáciám, vzniká z toho spoločenská norma.

Z jedného zlomeného stromu sa stáva celý les, ktorý sa naučil len prežívať.

A tak vzniká kultúra, ktorá oslavuje výkon, a zároveň potláča cítenie.

Kultúra, v ktorej sme naučení tváriť sa, že je všetko v poriadku
kým sa nám v tele hromadí napätie, ktoré už nevie, ako sa vysloviť.

Skúsenosť, ktorá sa deje vo vedomí

Sme duchovné bytia majúce ľudskú skúsenosť. Vedomie, ktoré sa prejavuje ako telo, myseľ, dych, pocity, pamäť aj pohyb.

Keď vychádzame z tejto priamej skúsenosti, všetko, čo sa v nás deje či už napätie, emócia, presvedčenie alebo fyzický prejav je len vlna na hladine vedomia. Všetko je spojené. Aj to, čo sa zdá bolestivé, zmätené alebo rozbité, je vo svojej podstate prejavom celku.

Každá časť tohto textu, každé slovo, ktoré sa tu objaví, je pozvánka k spomienke na to, kto si.

Pozývam Ťa uvedomiť si to, čo už je celé – aj keď sa na chvíľu zdá byť v tieni.

A práve v tomto priestore bez tlaku, bez posudzovania, bez potreby vytvárať nové ja dochádza k skutočnej integrácii.

K tomu, čím sme ešte predtým, než sa začal tento príbeh.

Byť videný a počutý potreba, ktorá lieči

Niektoré potreby sú také základné, že ich často prehliadame. Potreba byť videný a počutý nie ako niekto, kým sa snažíme byť, ale takí, akí práve sme patrí medzi ne. Hlboko v nás žije túžba, aby niekto druhý zachytil náš svet, uznal našu pravdu, a v tichosti povedal: „Vidím ťa. Počujem ťa. Si tu vítaný presne taký, aký si.“

Keď človek táto skúsenosť chýba, niečo v ňom sa stiahne.
Dieťa, ktoré nie je videné vo svojich emóciách, začne potláčať svoju pravdu, aby si zachovalo vzťah s tými, ktorých miluje. Postupne si vytvára náhradnú identitu takú, ktorá „zapadá“, ale už nie je živým odrazom jeho skutočnosti.

Telo si však pamätá.. Napätie, úzkosť, zadržaný dych, stiahnuté hrdlo či napäté brucho často nie sú len reakciou na prítomnosť, ale dôsledkom dávneho nevidenia. Náš nervový systém je v neustálom dialógu s prostredím. Skúma, či sme v bezpečí. A jedným z najjasnejších signálov bezpečia je práve to, že nás niekto vníma so záujmom, bez súdenia, s prítomnosťou.

Keď sme prehliadaní v našej bolesti, keď niet pozorovateľa, telo často zareaguje obranne bojom, útekom alebo zamrznutím. Táto reakcia je stratégiou prežitia. No ak v takomto stave príde prítomný pohľad, otvorené ucho, a pocit „nie si sám“, niečo sa zmení. Telo sa uvoľní. Nervový systém sa prepne zo stavu ohrozenia do režimu spojenia. A vtedy prichádza liečenie.

Byť videný a počutý znamená cítiť, že niekto skutočne vníma, čo sa v nás deje nielen na povrchu, ale aj pod ním. Tento zážitok je kotvou. Vracia nás domov. K pocitu, že sme v poriadku takí, akí sme. K možnosti opäť dôverovať. Byť videný niekým zvonka nám pomáha opäť uvidieť seba.

Keď chýba zrkadlenie čo sa deje v mozgu a tele

Mozog dieťaťa sa vyvíja sa vo vzťahu. V prvých rokoch života je nervový systém dieťaťa otvorený, vnímavý a zraniteľný. Nedokáže ešte samostatne regulovať stres, pomenovať emócie ani rozlišovať medzi tým, čo je „o ňom“ a čo „o druhých“. Potrebuje druhého človeka ako zrkadlo – tvár, ktorá odpovedá, oči, ktoré ho vidia, hlas, ktorý ho upokojuje. Práve cez tieto odpovede sa vyvíjajú základné štruktúry mozgu, ktoré sú nevyhnutné pre zdravé prežívanie.

1. Prefrontálna kôra: miesto regulácie

Prefrontálna kôra je časť mozgu, ktorá umožňuje regulovať emócie, cítiť empatiu, sebareflexiu a vedomé rozhodovanie. Táto oblasť sa však rozvíja v bezpečnom vzťahu.
Keď dieťa opakovane zažíva, že jeho pocity nie sú prijaté napríklad keď je smutné, nahnevané alebo vystrašené a okolie na to reaguje odmietnutím, posmeškom alebo úplným nezáujmom – jeho mozog sa začne učiť, že cítiť je nebezpečné.

Namiesto toho, aby sa naučilo svoje pocity spracovať a pochopiť, naučí sa ich potlačiť. Miesto toho, aby sa vyvíjala tá časť mozgu, ktorá pomáha chápať emócie a upokojiť sa (prefrontálna kôra), začne byť čoraz aktívnejšia časť, ktorá hľadá hrozby – amygdala.

2. Amygdala a stresová odpoveď

Amygdala je akýmsi detektorom hrozieb. Ak dieťa nevie, či je milované, prijímané, alebo či jeho svet niekto vníma, amygdala sa aktivuje a spúšťa stresovú odpoveď boj, útek alebo zamrznutie.
Chronicky aktivovaná amygdala znamená, že dieťa je často v napätí, v strehu, v hyperaktivite alebo úplne odpojené. Táto stratégia mu pomáha prežiť no za cenu odpojenia od vlastných pocitov a potrieb.

3. Corpus callosum most medzi svetmi

Tento „most“ je skutočná fyzická štruktúra v mozgu – zväzok nervových vlákien, ktoré prepájajú obe hemisféry.
Vďaka nemu môže:

• ľavá hemisféra porozumieť pocitom,
• pravá hemisféra uchopiť slová,
• človek prežiť smútok a zároveň o ňom hovoriť,
• umelecký nápad dostať formu a byť dokončený,
• trauma byť spracovaná, nie len znovu prežitá.

Daniel Siegel a integrácia mozgu

Podľa Dr. Daniela Siegela, neuropsychiatra a zakladateľa interpersonálnej neurobiológie, duševné zdravie vzniká vtedy, keď sú časti mozgu dobre prepojené – keď spolu tancujú.

• Keď sa prepojí ľavá a pravá hemisféra vieme cítiť a zároveň rozumieť.
• Keď sa prepojí emočný mozog (limbický systém) s premýšľajúcim mozgom (prefrontálna kôra) vieme regulovať svoje emócie.
• Keď sa prepojí horný mozog s dolným (inštinktívnym) vieme zvládať stres a strach bez paniky.

Integrácia a teda prepojenie rôznych častí do jedného celku.
Keď sa to podarí, vzniká harmónia, pružnosť a duševná odolnosť.
Keď to nefunguje, vzniká chaos alebo tuhosť (rigidita) – typické znaky stresu, traumy alebo nezrelého vývoja.

Most medzi dvoma svetmi
Predstav si krajinu rozdelenú riekou. Na jednom brehu žije rozprávač jasný, štruktúrovaný, premýšľavý. Všetko zapisuje, pomenúva, hľadá poriadok vo veciach. Na druhom brehu žije umelec cíti farby vetra, pozná náladu lesa, vníma aj to, čo slová nevedia zachytiť. Títo dvaja si kedysi len mávali z diaľky. Každý rozumel svetu inak. Ale potom medzi nimi začal rásť most z vlákien porozumenia, prijatia a spojenia. Volá sa corpus callosum. Nie je to len štruktúra v mozgu. Je to cesta domov medzi srdcom a rozumom. Keď je silná, rozprávač vie načúvať umelcovi. A umelec vie, že sa môže vyjadriť bez strachu, že bude nepochopený. Ich spolupráca je ako tanec slová nesú pocity, obrazy sa premieňajú na porozumenie, zážitok sa mení na príbeh. A v tomto tanci vzniká celok.

Prečo je to také dôležité? A čo sa stane, keď to chýba?

Byť videný. Byť počutý. Byť chápaný.
Tieto tri potreby sú základné potreby každého dieťaťa.
Bez nich sa nedá vytvárať pocit bezpečného spojenia, ktorý je nevyhnutný pre zdravý rast mozgu a nervového systému.

Keď dieťa cíti, že jeho vnútorný svet a teda jeho radosť, strach, smútok či hnev niekto naozaj vníma a prijíma, jeho nervový systém sa učí, že svet je bezpečné miesto a že aj ono samo je v poriadku tak, ako je.

Tento pocit bezpečia nie je len emocionálny.
Doslova formuje štruktúru mozgupodporuje vývoj tých častí, ktoré sú zodpovedné za reguláciu emócií, empatiu, sebaistotu a schopnosť nadväzovať vzťahy.

Keď však dieťa opakovane nezažíva prijatie v celom svojom spektre, keď jeho emócie nie sú zrkadlené alebo sú ignorované, mozog sa nevyvíja v atmosfére spojenia, ale v atmosfére prežitia.
Telo sa naučí byť stále v strehu alebo sa stiahne do vnútornej izolácie.

Tieto vzorce sa potom často nesú do dospelosti ako úzkosť, napätie vo vzťahoch, neustála potreba dokazovať svoju hodnotu, vyčerpanie, stiahnutie alebo ťažkosť dôverovať.

Dobrou správou je, že mozog a nervová sústava zostávajú plastické celý život.
To, čo v detstve chýbalo, môže byť postupne doplnené v prostredí vedomého, láskavého a bezpečného kontaktu – kde je človek naozaj videný, počutý a chápaný.

Neurobiologické dôsledky a čo sa deje v mozgu a tele?

1. Chronická aktivácia stresovej odpovede (kortizol)

• Dieťa, ktoré sa necíti bezpečne, zažíva neustály stav ohrozenia.
• Aktivuje sa systém bojuj – uteč – zamrzni (amygdala + hypotalamus).
• Kortizol sa uvoľňuje dlhodobo a ovplyvňuje vývoj mozgu.
• Mozog sa učí sa prežiť.

2. Nedostatočný vývoj prefrontálnej kôry

• Táto oblasť je zodpovedná za sebareguláciu, empatiu, vedomie pocitov.
• Dieťa bez zrkadlenia nemá možnosť vytvoriť vnútorné zrkadlo.
• V dospelosti to môže vyzerať ako impulzívnosť, výbuchy hnevu, úzkosť alebo emočné odpojenie.

3. Narušená integrácia mozgu

• Keď chýba bezpečný vzťah, časti mozgu sa neprepájajú optimálne.
• Dieťa sa buď odpojí (dissociácia), alebo je zahltené emóciami (hyperaktivita limbického systému).
• Nie je „doma“ samo v sebe.

4. Narušený vývoj nervovej sústavy (polyvagálna teória)

• Ak nie je aktivovaný ventrálny vagový nerv, chýba pocit bezpečia a spojenia.
• Dieťa funguje v stave boja, úteku alebo zamrznutia.
• Vlastné telo sa necíti ako bezpečný priestor.

Vznik obranných presvedčení

Keď dieťa zažíva situácie, ktoré sú pre jeho nervový systém príliš náročné – napríklad keď jeho pocity nie sú prijaté, alebo keď sa necíti bezpečne vo vzťahu – telo reaguje automaticky.
Spustí sa obranný režim, ktorý mu má pomôcť prežiť:

• zadrží dych,

• stiahne svaly,

• spomalí alebo zrýchli srdce,

• odpojí sa od pocitov,

• alebo sa naučí byť neviditeľné.

Tieto telesné reakcie nie sú vedomé rozhodnutia. Sú to signály nervového systému, ktorý sa snaží prispôsobiť prostrediu. Ak sa tieto situácie opakujú, nervová sústava sa postupne „naučí“, že takto treba fungovať, aby bolo dieťa v bezpečí.

Až neskôr sa k týmto telesným reakciám pridajú aj slová vytvoria sa z nich presvedčenia:

• „Nie som dosť dobrý.“

• „Musím byť tichý, aby ma mali radi.“

• „Keď cítim smútok, som na obtiaž.“

• „Musím sa starať o druhých, aby ma prijali.“

Tieto presvedčenia vznikli ako inteligentná obrana. Pomohli dieťaťu prežiť v prostredí, kde sa necítilo plne prijaté.

Ale v dospelosti, môžu spôsobovať bolesť, napätie, nepochopenie seba samého alebo ťažkosti vo vzťahoch.
A čo je dôležité: tieto presvedčenia nie sú len v mysli sú zapísané aj v tele. V držaní tela, v dychu, v očiach, v napätí svalov.

Transformácia preto nezačína len zmenou myšlienok.
Začína tým, že sa zastavíme a začneme vnímať, čo sa v tele deje s láskavosťou a bez súdu.

Metafora – Plášť zo šepotu

Predstav si malé dieťa ako bytôstku z čistého svetla. Je otvorená, zvedavá, vníma svet celým telom. Každý dotyk, každý pohľad, každý tón hlasu zapisuje ako pravdu o sebe.

Keď sa ocitne v prostredí, kde nie je prijatá taká, aká je, začne sa prirodzene chrániť. Napríklad sa stiahne, zadrží dych, zatne bruško, sklopí oči. Každý takýto pohyb je ako nitka, z ktorej sa začne tkať ochranný plášť.

Tento plášť ešte nemá slová. Je tichý. Ale časom, keď dieťa dorastá, tento plášť začne šepkať:

„Moje pocity nie sú vítané.“
„Musím byť tichý, aby som bol milovaný.“
„Niečo so mnou nie je v poriadku.“

Týmto šepotom sa telo a myseľ snažia dieťa udržať v bezpečí. A keď dieťa dospeje, často nosí tento plášť ďalej aj keď už nie je potrebný.

Láska, prítomnosť a bezpečie mu pomáhajú začať si tento plášť pomaly vyzliekať. Nitku po nitke, s rešpektom. A pod ním sa objavuje to, čo tam vždy bolo svetlo, samotná podstata bytia.
Vedomie, ktoré je vždy prítomné, aj keď bolo prekryté.
Radosť, pokoj, vnútorné šťastie, zvedavosť, láska.

Čo chýba, keď chýba bezpečné spojenie s rodičom?

• Zrkadlenie: „Vidím ťa. Vidím, ako sa cítiš.“
• Validácia: „To, čo cítiš, dáva zmysel.“
• Prijatie: „Si v poriadku taký, aký si. Si milovaný.“

Ak toto chýba, vzniká falošné Ja ktoré sa prispôsobí, potlačí, stíchne.
Naučí sa, že je bezpečnejšie sa skrývať za maskami osobnosti.

Ako sa stráca postupne autenticita

Autenticita dieťaťa potrebuje zrkadlo – prítomného dospelého, ktorý mu dáva pocítiť: „Vidím ťa. Počujem ťa. Tvoje pocity dávajú zmysel.“
Lenže ak takéto zrkadlo chýba, dieťa čelí tichej dileme, ktorá ho formuje do hĺbky:

1. Ak ma nevidia takého, aký som, musím sa zmeniť

Keď dieťa zažíva, že jeho smútok je prehliadaný, jeho radosť je príliš hlučná, jeho hnev je trestaný, začne vysielať vnútorný signál:
„Niečo na mne nie je v poriadku.“
Aby si zachovalo spojenie s tými, ktorých potrebuje, začne sa meniť. Prestavuje svoje správanie, utlmí hlas, potlačí slzy, zadrží smiech.
Vzťah má prednosť pred pravdou.

2. Vytváranie „bezpečnej verzie seba“

Z pôvodného, živého ja sa stáva verzia, ktorá je prijateľná pre okolie:
Tá, ktorá zapadá a nezavadzia.
Tá, ktorá rozosmieva druhých, hoci je smutná.
Tá, ktorá pomáha, aj keď je vyčerpaná.
Tá, ktorá mlčí, aj keď by chcela kričať.

Autenticita sa tak nevytráca náhle, ale ustupuje do úzadia krok po kroku, v mene bezpečia. Až kým sa dieťa neidentifikuje s maskou, ktorú si nasadilo, aby prežilo.

3. Ticho sa rodia presvedčenia

Nedostatok zrkadlenia nie je len absencia je to forma odovzdanej správy:

• „Nie som dôležitý.“
• „Moje pocity nikoho nezaujímajú.“
• „Buď iný, a budú ťa mať radi.“

Tieto správy sa ukladajú ako pocity hlboko v tele.
Z nich sa stávajú presvedčenia, ktoré človek neskôr príjma ako pravdu o sebe.

4. Telo si pamätá tú zmenu

Keď dieťa nie je videné vo svojich emóciách, telo sa stiahne:

• Hrdlo sa zatvorí, keď plač nie je vítaný.
• Brucho sa napne, keď sa treba usmievať namiesto hnevať.
• Hrudník sa zmrští, keď srdce bije príliš silno a nie je to v poriadku.

Telo si pamätá, kedy bolo „príliš“.
A preto sa neskôr v dospelosti čudujeme, prečo sa necítime sami so sebou dobre, prečo sa nevieme uvoľniť, alebo prečo nevieme byť pravdiví v blízkosti druhých.

Autenticita sa nestratila iba sa skryla za masku.

Keď sme boli malí a cítili sme, že svet neprijíma to, kým naozaj sme, naša pravá podstata sa stiahla do úzadia.
Nie preto, že by zmizla. Ale preto, že nebolo bezpečné ukázať sa.

Aby sme mohli byť milovaní, aby sme zapadli, aby sme prežili, začali sme si vytvárať osobnosť spôsob, ako sa správame, ako hovoríme, čo ukazujeme navonok.
Táto osobnosť nie je lož. Je to ochranný obal, ktorý vznikol z múdrosti nášho nervového systému.
Naučili sme sa byť „silní“, „tichí“, „milí“, „úspešní“, „vždy usmiati“ podľa toho, čo okolie od nás potrebovalo.

Ale pod touto vrstvou je stále autenticita naša pravda, citlivosť, hravosť, túžba, sila, jemnosť, tvorivosť.
Nestratila sa. Len sa prezliekla, aby prežila.

Keď niekto s otvoreným pohľadom povie:
„Počujem ťa. Vidím ťa.“
Niečo v nás sa pohne. Niečo sa rozohreje.
A my sa začneme vracať. Nie do minulosti. Ale domov k sebe.

Metafora: Vtáčik a zlatá klietka

Náš vnútorný hlas je ako farebný vtáčik – slobodný, hravý, spievajúci.
Keď však zažije nepochopenie či odmietnutie, zľakne sa a postaví si zlatú klietku.

Neprestane existovať, len prestane spievať.
Čaká na pohľad, ktorý ho uvidí.
Na prítomnosť, v ktorej sa môže znova nadýchnuť.

A potom… pomaly otvorí dvierka.

Prečo sa odpojíme od seba, autonómny nervový systém ako strážca autenticity

Strata autenticity nie je voľba.
Je to odpoveď autonómneho nervového systému (ANS) na to, že nebolo bezpečné byť sám sebou.

Keď je dieťa príliš často v prostredí, kde cíti napätie, nátlak alebo chlad, jeho telo sa naučí, že je lepšie prispôsobiť sa než riskovať odmietnutie.
Autentickosť sa stiahne do úzadia – nie preto, že by zanikla, ale preto, že prežiť má prednosť pred pravdivým prejavom.

Neurocepcia: náš tichý evolučný radar

Neurocepcia je vnútorný radar, ktorým náš nervový systém od narodenia neustále skenuje prostredie a rozhoduje:
Je to tu bezpečné? Môžem sa otvoriť? Alebo sa mám radšej stiahnuť, byť ticho, alebo byť pripravený na útek?

Tento radar pracuje pod vedomou úrovňou.
Nepotrebujeme slová ani logické vysvetlenie. Nervový systém číta:

• tón hlasu,

• výraz tváre,

• pohyby tela,

• rytmus dychu,

• a dokonca aj jemnú „energiu“ druhého človeka.

Ak dieťa opakovane cíti, že:

• jeho plač je ignorovaný alebo karhaný,

• jeho radosť je vnímaná ako „príliš“ alebo rušivá,

• jeho hnev je nebezpečný pre okolie,

…neurocepcia vyhodnotí, že pravdivé vyjadrenie pocitov = ohrozenie vzťahu = ohrozenie prežitia.
A tak nervový systém spustí ochranný režim - stiahnutie, potlačenie, prispôsobenie.
Telo sa naučí mlčať, usmievať sa, potláčať slzy alebo byť „dobré“ nie preto, že chce klamať, ale preto, že sa snaží prežiť v prostredí, kde spojenie nie je isté.

A tak sa odpojíme od svojej autenticity nie zo zbabelosti, ale z múdrosti prežitia.

Metafora: Kobra v strehu

V hĺbke nášho tela spočíva kobra, ticho zrolovaná, jej telo sa takmer nehýbe.
Ale jej zmysly sú stále v strehu – vníma vibrácie, pohyby, náladu priestoru.
Skôr než myseľ stihne niečo pomenovať,
kobra už vie:
Je tu bezpečne, alebo sa mám stiahnuť? Uvoľniť sa, alebo byť pripravená udrieť či uniknúť?

Článok bude čoskoro pokračovať...

Zaujímalo by ma – je pre teba takáto forma spracovania tém zrozumiteľná?
Pomáha ti ponoriť sa hlbšie do vzťahu medzi telom a mysľou?
Tvoja spätná väzba je pre mňa veľmi cenná – pomáha mi tvoriť tak, aby to bolo živé, ľudské a naozaj prínosné.

Ak máš nápad, otázku, alebo je niečo v oblasti nervového systému, tela, emócií či vedomia preskúmať viac do hĺbky – budem rád, keď mi dáš vedieť v komentári.

V ďalších častiach sa pozrieme podrobnejšie na polyvagálnu teóriu a vagus nerv – opäť v podobnom duchu, kde sa prepájajú poznatky, obrazy a cítenie.

Ďakujem, že si tu.
Raasti