Čo vlastne je skúsenosť?

Autor: Raasti | 21. august 2025 Slovenská verzia

Neurobiologický pohľad
Skúsenosť je komplexný jav, ktorý vzniká kombináciou senzorických vnemov, emočného spracovania a naratívnej interpretácie. Mozog, najmä jeho štruktúry ako amygdala (emócie), hippocampus (pamäť) a prefrontálna kôra (význam a rozhodovanie) spracováva a „konštruuje“ realitu.

Senzorická vrstva je najbližšie k „surovej pravde“, pretože signály z tela (napr. zrýchlený tep, svalové napätie) sú priamou reakciou na vonkajšie alebo vnútorné podnety.

Emočná vrstva pridáva subjektívne zafarbenie. Napríklad, amygdala môže signalizovať ohrozenie aj tam, kde objektívne žiadne nie je, ak je spustená na základe minulých skúseností (napr. pri posttraumatickej stresovej poruche).

Narativná vrstva je najviac náchylná na skreslenie. Prefrontálna kôra vytvára príbehy, ktoré sa snažia dať zmysel vnemom a emóciám, no často sú ovplyvnené kognitívnymi skresleniami (napr. katastrofizácia, zovšeobecňovanie) alebo kultúrnymi a osobnými presvedčeniami.

Neuroveda ukazuje, že mozog nie je pasívnym „zapisovačom“ reality, ale aktívnym konštruktérom. Napríklad štúdie o pamäti (Loftus, 1997) ukazujú, že spomienky, ktoré považujeme za „skúsenosť“, môžu byť skreslené alebo dokonca falošné, hoci sa cítia absolútne pravdivé. To znamená, že skúsenosť je vždy pravdivá v zmysle, že je reálnym výstupom nervového systému, ale nemusí presne odrážať vonkajšiu realitu.

Je skúsenosť vždy pravda?

„Toto je moja skúsenosť“ znie to neotrasiteľne. Skúsenosť je predsa niečo, čo sa stalo, čo sa cíti, čo je pre človeka reálne. Ale je to vždy pravda alebo je to len časť príbehu, ktorú nám náš nervový systém rozpráva?

Skúsenosť je subjektívne pravdivá, pretože odráža reálne procesy v tele a mysli, ale nie je vždy objektívnou pravdou, pretože je filtrovaná a tvarovaná interpretáciami mozgu.

Prečo sa skúsenosť zdá byť pravdou?

Telo ju robí skutočnou. Cítime signály z tela, ako napríklad zrýchlený tep alebo napätie, a tie vnímame ako realitu.

Emócie jej dodávajú silu. Náš limbický systém (časť mozgu spojená s emóciami) pridáva intenzitu, ktorá robí zážitok veľmi presvedčivým.

Príbeh ju upevňuje. Myseľ a jazyk vytvoria príbeh, ktorý dáva skúsenosti tvar a robí ju zdanlivo „skutočnou“.

Skúsenosť verzus pravda

Pocity a emócie sú skutočné.
To, čo cítime v tele ako napríklad búšenie srdca alebo napätie je reálne.

Príbeh, ktorý si o tom povieme, je relatívny.
Náš mozog vytvára príbehy, aby tieto pocity vysvetlil. Napríklad rýchly tlkot srdca môže znamenať „Mám úzkosť“ alebo „Som nadšený“. Pocit je rovnaký, ale význam, ktorý mu dáme, sa líši.

Skúsenosti formujú naše vzorce.
Keď zažívame niečo opakovane, najmä situácie spojené so zahanbením či odmietnutím, naše telo a mozog si to zapamätajú ako neurobiologické vzorce.

Tieto vzorce sa môžu stať črtami osobnosti.
Napríklad plachosť, perfekcionizmus, ľahostajnosť, žiarlivosť alebo starostlivosť o druhých často vznikajú ako reakcie na minulé skúsenosti.

Nie sú to však „pravdy o nás“.
Tieto črty nie sú tým, kým skutočne sme. Sú to iba spôsoby, ako sme sa naučili chrániť sa a prežiť.

Terapeutická práca

Keď klient povie „Toto je moja skúsenosť,“ dôležité je oddeliť pocit, emóciu a príbeh a preskúmať, či príbeh je len jednou z možných interpretácií.“

Takto sa skúsenosť stáva dverami k slobode.

Úloha nespracovanej traumy a naučených pocitov

Nespracovaná trauma dokáže skúsenosť skresliť ešte výraznejšie. Nervový systém, ktorý bol kedysi preťažený hrozbou, ostáva v pohotovosti a reaguje na nové situácie, akoby boli rovnako nebezpečné. Preto sa aj neutrálny podnet môže premeniť na skúsenosť plnú strachu či zahanbenia.

Podobne aj psychologicky vytvorené pocity, ako napríklad zhnusenie, môžu vzniknúť ako naučené reakcie. Dieťa, ktoré bolo opakovane vedené k tomu, aby sa hanbilo za svoje telo, emócie či potreby, si neskôr môže niesť pocit zhnusenia zo seba samého. Tento pocit sa stane súčasťou „pravdy skúsenosti“, hoci ide o konštrukt vytvorený prostredím.

Takéto vnútorné pocity sa môžu neskôr projektovať smerom von keď človek, ktorý v sebe nosí zhnusenie, ho môže začať vnímať u iných a cítiť sa zhnusený z ich správania, tela či emócií. V skutočnosti však ide o premietnutie vlastného nespracovaného prežitku do vonkajšieho sveta. Takto sa vnútorná skúsenosť stáva filtrom videnia reality.
Pnutia a naučené emócie sa vrstvia na pocity na a ďalšie príbehy. Javí sa to ako pravda, no sú to hlavne adaptácie nervového systému na prežitie.

Skúsenosť je vždy pravdivá v tom zmysle, že je reálnym výstupom nášho nervového systému. Cítime, čo cítime, a myslíme, čo myslíme. Je kľúčové uznať subjektívnu realitu skúsenosti, ale zároveň spochybňovať jej príbehovú vrstvu, aby sa klient mohol oslobodiť od obmedzujúcich príbehov a objaviť širšiu pravdu o sebe a svete.
„Skúsenosť namiesto väzenia identity sa stáva dverami k slobode bytia.“

V terapii je kľúčové rešpektovať subjektívnu pravdu klienta a to, čo prežíva, je pre neho v danom momente realitou. Všímavosť nás učí oddeliť jednotlivé vrstvy (vnem, emóciu, príbeh) a pozorovať ich bez posudzovania, čím znižuje silu automatických príbehov.

Dodatočné perspektívy

Kultúrny a sociálny kontext: Skúsenosť je silne ovplyvnená kultúrou a prostredím. Napríklad v kolektivistických kultúrach môže byť tlak na hrudi interpretovaný ako „nespĺňam očakávania rodiny“, zatiaľ čo v individualistických kultúrach „zlyhávam ako jednotlivec“. Tieto kultúrne filtre formujú naratívnu vrstvu, no nie sú univerzálnou pravdou.

Úloha pamäti a predikcie: Mozog funguje ako „predikčný stroj“ (Friston, 2010). Skúsenosti z minulosti ovplyvňujú, ako interpretujeme prítomnosť. Ak sme zažili odmietnutie, mozog môže automaticky predpokladať odmietnutie aj v neutrálnej situácii, čím skresľuje „pravdu“ aktuálnej skúsenosti.

Filozofický rozmer: Z filozofického hľadiska môžeme povedať, že „skúsenosť“ je pravdivá v subjektívnom zmysle (fenomenológia), ale nemusí byť pravdivá v objektívnom zmysle (ontológia).

“Skúsenosť je ako okno kde cez sklo vždy niečo vidíme, no niekedy je zahmlené od dažďa minulosti. Keď ho jemne utrieme, objaví sa jasnejší pohľad na to, čo je za ním.“