Dotyk vedomej a nevedomej mysle

Autor: Raasti Havala | 01. september 2025

Sme duchovné bytosti, ktoré majú skúsenosť v ľudskom tele.
Telo je naším domovom na tejto ceste a aj priestorom, kde sa stretáva vedomie a nevedomie, logika a obrazy, sila a jemnosť a všetky protiklady.

A práve v dnešnej dobe, keď sa svet zrýchľuje a umelá inteligencia preniká do každej oblasti života, je tu niečo, čo sa nedá ničím nahradiť a to sú naše osobné stretnutia a živé ľudské interakcie.
Je to priestor, kde cítime prítomnosť druhého, kde sa tváre a hlasy stávajú zrkadlom nášho vnútorného sveta.

Vedomá myseľ miluje jasnosť, logiku a štruktúru.
Nevedomá myseľ však reaguje na celkom iný jazyk pomalší, priestrannejší, plný obrazov, pocitov, metafor a jemných pozvaní.

Čo je to tranz?

Tranz je prirodzený stav vedomia, do ktorého sa každý z nás bežne dostáva aj keď to prehliadne.
Je to chvíľa, keď sa myseľ uvoľní zo svojho bežného „logického režimu“ a ponorí sa viac do vnútorného sveta.

Napríklad vtedy, keď sa zahľadíme do plameňa sviečky alebo na vlny jazera a na chvíľu stratíme pojem o čase. Objavuje sa aj pri šoférovaní po známej ceste, keď ideme akoby „na autopilote“ a zrazu si uvedomíme, ako rýchlo cesta ubehla. Podobný stav prichádza, keď sa úplne ponoríme do knihy, filmu alebo hudby a vonkajší svet prestane existovať.
Zažívame to aj pred zaspatím, keď balansujeme medzi bdením a spánkom.

Myseľ je viac otvorená vnútorným obrazom, pocitom, metaforám a asociáciám.
Telo sa uvoľní... dych sa spomalí....a myseľ si môže vytvárať nové spojenia čo je veľmi podporné pre terapiu, učenie aj liečenie.

Dá sa povedať, že je to brána medzi vedomou a nevedomou mysľou.
Je to prirodzený stav, ktorý si vieme vedome navodiť a využiť pre seba.

Z vedeckého pohľadu vieme, že vedomie a nevedomie fungujú veľmi odlišne. Vedomá myseľ dokáže spracovať len približne 40 až 60 bitov informácií za sekundu, čo zodpovedá tomu, čo nazývame pracovná pamäť. Nevedomá myseľ pritom spracováva okolo 11 miliónov bitov za sekundu a zahŕňa zmyslové vnemy, emócie, telesné signály či implicitné spomienky. Preto logika a jazyk sami o sebe nestačia, telo a nevedomie komunikujú skôr cez obrazy, pocity a symboly.

Stav tranzu je úzko spojený s aktiváciou theta vĺn v mozgu (4–8 Hz). Tie sa objavujú aj pri snoch, hlbokej relaxácii alebo kreatívnom procese. Theta vlny podporujú neuroplasticitu, teda schopnosť mozgu vytvárať nové spojenia.

Polyvagálna teória Stephena Porgesa k tomu pridáva ďalšiu vrstvu. Pri spomalení dychu a uvoľnení tela sa aktivuje ventrálny vagus, ktorý prináša pocit bezpečia. Bez pocitu bezpečia zostávaju dvere nevedomia zatvorené. Je to prirodzený ochranný mechanizmus. Keď sa cítime ohrození alebo v napätí, psychika bráni, aby sa k povrchu dostali citlivé obsahy. Ak však človek vstúpi do prostredia, kde sa cíti prijatý a v bezpečí, obranné mechanizmy sa postupne uvoľnia a dvere do nevedomia sa môžu otvoriť.

Vtedy sa začnú prirodzene objavovať obrazy, pocity, telesné vnemy či asociácie, ktoré bežne zostávajú skryté. Tento proces sa deje spontánne, nie silou, ale ako prirodzený tok, ako keď si prameň vody nájde cestu na povrch.

Najčastejšie sa to stáva v stave hlbšej relaxácie alebo tranze, kde vedomá myseľ ustúpi do úzadia a dáva priestor, aby k slovu prišlo nevedomie. Preto práca s vnútrom vždy začína vytvorením bezpečia a to je kľúč, ktorý odomyká bránu k tomu, čo je v nás ukryté.

Somatická psychológia ukazuje, že telo si ukladá implicitné spomienky a vzorce správania mimo vedomého prístupu. Peter Levine a jeho prístup Somatic Experiencing zdôrazňujú, že prístup k týmto vrstvám sa otvára cez bránu medzi vedomím a nevedomím, teda cez stavy ako je tranz, meditácia alebo hlboká relaxácia.

Implicitné spomienky – telo si pamätá, aj keď myseľ zabudla

Somatická psychológia ukazuje, že telo si ukladá implicitné spomienky, teda zážitky, ktoré nie sú uložené vo vedomej pamäti, ale v tele a nervovom systéme.

Implicitné spomienky nie sú príbehy ani obrazy, ktoré si dokážeme spätne vybaviť. Sú to telesné a emočné stopy skúseností, ktoré sa prejavujú ako pocity, reflexy či vnútorné reakcie. Môžu byť prítomné v dychu, držaní tela, svaloch alebo v tom, ako reagujeme na určité situácie.

Vznikajú už od narodenia, dokonca aj v prenatálnom období, keď ešte nemáme rozvinutú časť mozgu potrebnú pre vedomú pamäť, teda hipokampus. Nervový systém si však pamätá, ako sme sa cítili a či sme boli v bezpečí alebo v ohrození, prijatí alebo odmietnutí. Ak sme zažili stres alebo traumu, telo si uloží reakciu ako stiahnutie, zrýchlený dych alebo napätie. Ak sme zažili blízkosť a podporu, telo si uloží opačný odtlačok v podobe uvoľnenia, tepla a pocitu bezpečia.

Dieťa, ktoré nechávali často samé plakať, si nemusí pamätať samotné situácie. No v dospelosti môže cítiť nevysvetliteľnú úzkosť, keď ostane samo. Naopak, dieťa, ktoré rodičia často brali do náručia, si v tele uložilo pocit pokoja a bezpečia, ktorý sa môže objavovať aj v dospelosti pri fyzickom dotyku.

Implicitné spomienky sa môžu v živote znovu aktivovať bez toho, aby sme vedeli prečo. Práca s telom a dychom, pohybom a vnútorným vnímaním nám dokáže otvoriť dvere k týmto uloženým zážitkom.

V skratke, telo je archívom našich skúseností. Pamätá si aj to, čo naša myseľ zabudla.

Čo je ventrálny vagus

Blúdivý nerv (vagus) je najdlhší hlavový nerv v tele. Začína v mozgovom kmeni a rozvetvuje sa k srdcu, pľúcam, žalúdku a ďalším orgánom. Vagus je ako hlavná „diaľnica“ medzi mozgom a telom a hrá kľúčovú úlohu v regulácii nášho vnútorného stavu.

Existujú dve hlavné vetvy:

Dorzálny vagus
Táto staršia vetva je zodpovedná za tzv. „shutdown“ reakcie. Aktivuje sa pri extrémnom ohrození, keď sa telo dostane do stavu zamrznutia alebo úplného útlmu. Je to prežitkový mechanizmus – podobne ako keď sa zviera tvári mŕtve.

Ventrálny vagus
Novšia vetva, ktorá sa vyvinula u cicavcov. Aktivuje sa, keď sa cítime v bezpečí. Vtedy sa upokojuje srdcový rytmus, dýchanie je plynulejšie a celé telo sa uvoľní. Tento stav nám umožňuje tvoriť vzťahy, komunikovať, učiť sa a cítiť radosť. Psychológ Stephen Porges, autor polyvagálnej teórie, hovorí, že ventrálny vagus je „nerv spoločenského zapojenia“.

Ako ho aktivovať v praxi

Najjednoduchší spôsob, ako aktivovať ventrálny vagus, je spomaliť a predĺžiť dych. Keď sa sústredíme na dlhší výdych, telo dostáva signál, že nie je v ohrození. Srdce sa upokojí, napätie povolí a vnútro sa ladí do pocitu bezpečia.

Jemné hmkanie alebo spievanie pôsobí ako prirodzená masáž nervu. Vibrácie v oblasti hrdla a hrudníka stimulujú vagus a prinášajú pocit uvoľnenia. Možno si to všimneš, keď si niečo pospevuješ alebo vydávaš tiché „mmm“ – hneď sa objaví pokoj.

Očný kontakt a úsmev sú ďalšími účinnými signálmi bezpečia. Naše telo je nastavené reagovať na tvár druhého človeka. Keď vidíme priateľský pohľad alebo úsmev, náš ventrálny vagus dostáva správu: „Môžeš sa uvoľniť, si v bezpečí.“

Podobne funguje aj jemný dotyk. Položenie ruky na hrudník alebo brucho navodzuje pocit spojenia so sebou. Telo reaguje na dotyk upokojením, ako keby sme si dali signál: „Som tu pre seba, možeš sa relaxnúť.“

Keď sa ventrálny vagus aktivuje, začíname sa cítiť doma vo svojom tele. Objaví sa pocit bezpečia, spojenia a prítomnosti. V takomto stave sa prirodzene uvoľňuje aj myseľ a otvára sa priestor pre tranz.

Raasti Havala sa dlhodobo venuje somatickej terapii, práci s telom a mysľou, Compassionate Inquiry® a NLP.