„Mám ísť k cvokárovi?“
Tá veta sa objavuje prekvapivo často. Niekedy zaznie ako žart, inokedy ako obrana a niekedy ako úplne vážne presvedčenie. Nejde však len o slovné spojenie. Je to stopa histórie, kultúry, identity aj nervového systému. Je to ozvena niečoho starého, čo v nás stále žije.
Ak sa pozrieme späť do 19. a na začiatok 20. storočia, zistíme, že práca s duševným zdravím mala úplne inú podobu než dnes. Psychiatria bola silno inštitucionalizovaná, oddelená od bežnej spoločnosti a často represívna. Ľudia s duševnými ťažkosťami bývali izolovaní v ústavoch, zbavení hlasu a označovaní nálepkami, ktoré sa s nimi niesli celý život. Terapia sa v kolektívnej predstave spojila s ústavom, ústav s hanbou a hanba sa stala rodinným tajomstvom. Aj keď sa odborná prax zásadne zmenila, kolektívna pamäť si tieto obrazy nesie ďalej. Prenáša sa v príbehoch, v tichu, v nevyslovených obavách.
V stredoeurópskom priestore sa k tomu pridáva kultúrny rozmer. Generácie vyrastali v prostredí, kde platilo, že problémy sa nevyťahujú von, že rodina si všetko vyrieši sama a že silný človek a najmä muž ten vydrží. Plač, zraniteľnosť či priznanie si neistoty sa často spájali so slabosťou. Psychológ alebo terapeut tak neznamenal pomoc, ale priznanie, že niečo nezvládam. A to môže byť pre identitu veľmi ohrozujúce. Keď niekto povie „čo mám ísť cvokárovi?“, často tým v skutočnosti hovorí: nechcem stratiť tvár, nechcem byť označený, nechcem byť slabý. Nejde o samotnú terapiu. Ide o obraz seba.
Do toho vstupuje ešte jeden rozmer a to strach zo straty kontroly. Terapia spomaľuje a pozýva do kontaktu s emóciami, dotýka sa hanby, rozoberá obranné mechanizmy, ktoré nás roky chránili. Nervový systém, ktorý je zvyknutý fungovať cez výkon, racionalitu alebo potlačenie, môže túto výzvu vnímať ako ohrozenie. A keď sa cítime ohrození, zapne sa obrana. Jednou z jej foriem je zosmiešnenie. Humor dokáže prekryť hanbu. Zľahčenie dokáže prekryť strach. Slovo „cvokár“ tak vytvára bezpečný odstup od zraniteľnosti.
Keď komplexnú prácu s traumou, reguláciou nervového systému, vzťahovými vzorcami a somatikou zredukujeme na karikatúru, vyhneme sa konfrontácii s vlastnou neistotou. Je jednoduchšie použiť nálepku než si priznať, že možno aj ja niečo neviem regulovať. Že možno aj vo mne existujú miesta, ktoré sa boja, hanbia alebo reagujú automaticky.
Pod tým všetkým je ešte hlbší, evolučný rozmer. Človek je kmeňová bytosť. V minulosti mohlo byť označenie za „mentálne nestabilného“ spojené s vylúčením zo skupiny. A vylúčenie znamenalo stratu bezpečia. Strach z nálepky sa tak dotýka samotného prežitia. Byť prijatý znamená byť v bezpečí. Byť označený znamená riziko. Nervový systém reaguje na tieto hrozby rýchlejšie než vedomé uvažovanie.
Osobitnú kapitolu tvorí mužská identita, ktorá bola dlhé roky postavená na výkone a kontrole. Hodnota sa merala silou, výdržou a schopnosťou zvládnuť všetko sám. Ak terapia znamená hovoriť o pocitoch, spomaliť a priznať si neistotu, môže to byť v rozpore s naučeným obrazom „silného muža“.
Schopnosť pomenovať vnútorný chaos môže byť vyššou formou sily než jeho potláčanie.
Moderná terapia už dávno nie je o izolácii ale o regulácii. O rozširovaní kapacity uniesť emócie, o porozumení vlastným reakciám, o práci s traumou a o návrate do tela. A živý nervový systém sa učí celý život.
Veta „čo mám ísť k cvokárovi?“ je teda menej o terapii a viac o strachu. O hanbe, o identite, o potrebe patriť. Je to ozvena minulosti, ktorá sa ešte nerozpustila. Keď sa na ňu pozrieme bez odsudzovania, môžeme v nej uvidieť obranný mechanizmus, nie útok.
Terapia nie je pre „cvokov“ ale pre ľudí, ktorí chcú vedome niesť to, čo sa deje v ich nervovom systéme. Pre tých, ktorí chcú lepšie rozumieť sebe aj svojim vzťahom. Možno raz bude rovnako prirodzená ako preventívna prehliadka u lekára. Starostlivosť o psychiku je súčasťou zrelej starostlivosti o človeka.
Ak sa na túto tému pozrieme aj cez dáta, objaví sa ďalší zaujímavý rozmer. Štatistiky z viacerých krajín dlhodobo ukazujú, že ženy vyhľadávajú psychologickú pomoc výrazne častejšie než muži a to približne jedenapol- až dvojnásobne. Tento trend potvrdzujú aj správy organizácií ako World Health Organization či American Psychological Association. Neznamená to však, že by muži mali menej psychických ťažkostí. Skôr to naznačuje rozdiel v tom, ako sú socializovaní a ako reagujú na vnútorný stres.
Ženy sú kultúrne viac podporované v tom, aby hovorili o pocitoch a vyhľadali pomoc. Muži sú častejšie vedení k tomu, aby vydržali, zvládli a nezlyhali. Terapia sa tak môže dotýkať obrazu identity a najmä ak je hodnota postavená na výkone, kontrole a sebestačnosti. Paradoxne, práve v krajinách, kde muži menej vyhľadávajú terapiu, je zároveň vyššia miera dokončených samovrážd u mužov. To naznačuje, že problém nie je menší, ale zostáva častejšie neriešený alebo sa prejavuje inými spôsobmi ako sú závislosti, prepracovanosť, podráždenosť či stiahnutie sa.
Tieto údaje hovoria o kultúrnych vzorcoch a o tom, ako hlboko je v nás zapísané, čo znamená byť „silný“. A možno práve preto je dnes dôležité predefinovať silu ako schopnosť regulácie a ako vedomý kontakt so sebou. Každá generácia nesie svoje tiene. Tá naša má príležitosť prestať sa hanbiť za to, že cíti.