MAPA NIE JE REALITA
O poznaní, interpretácii, epistemickej pokore a bezpečnom sprevádzaní človeka
Dnes máme prístup k obrovskému množstvu podcastov, koučov, sprievodcov, terapeutov, učiteľov a tvorcov obsahu, ktorí ponúkajú svoje pohľady na vedomie, vzťahy, traumu, ego, zdravie či osobný rozvoj. Mnohé z týchto pohľadov môžu byť podnetné, inšpirujúce a prakticky užitočné.
Podnetom na vznik tohto textu bolo aj vypočutie jedného slovenského podcastového rozhovoru, ktorý vo mne otvoril otázku, ako rozlišujeme medzi osobnou skúsenosťou, interpretáciou, metaforou a tvrdením o realite. Práve táto otázka sa stala východiskom pre nasledujúcu reflexiu.
V množstve pohľadov získava stále väčšiu hodnotu schopnosť rozlišovať medzi osobnou skúsenosťou, interpretáciou, metaforou a tvrdením o tom, ako realita funguje.
Čím presvedčivejšie niekto hovorí, tým dôležitejšie je zostať zakotvený vo vlastnej skúsenosti, rozlišovaní a vnútornej autorite.
1. Keď sa skúsenosť stretne s vysvetlením
Ľudská skúsenosť je bohatšia než akýkoľvek jej model. Psychológia, spiritualita, somatická práca, filozofia aj osobná skúsenosť nám môžu ponúknuť mapy, ktoré pomáhajú pomenovať to, čo žijeme.
Hodnota mapy spočíva v tom, že nám pomáha orientovať sa. Realita zostáva vždy širšia než samotná mapa.
Veľmi užitočné je rozlišovať najmenej štyri roviny:
- osobnú skúsenosť,
- metaforu alebo spirituálny rámec,
- psychologickú hypotézu,
- empiricky podložené tvrdenie.
Každá z týchto rovín môže mať svoje miesto.
2. Jazyk, ktorý ponecháva priestor poznaniu
Formulácie ako „ja to vnímam takto“, „v mojom modeli to znamená“, „moja skúsenosť je“ alebo „jedna z možností je“ vytvárajú otvorený priestor.
Umožňujú človeku skúmať, cítiť a overovať si, čo s ním rezonuje, čo mu dáva zmysel a čo chce ďalej preskúmať.
Čím univerzálnejšie tvrdenie používame, napríklad o vedomí, mozgu, energii, egu či ľudskej prirodzenosti, tým väčšiu hodnotu má rozlišovanie medzi obrazným jazykom, osobnou skúsenosťou a tým, čo je podložené výskumom.
Keď tvrdenie znie ako fakt
Pri počúvaní druhých si môžeme všímať aj vlastnú reakciu. Niekedy v nás môže vzniknúť napätie, odpor alebo potreba spozornieť práve vo chvíli, keď niekto svoje presvedčenie, interpretáciu či osobnú skúsenosť podáva ako všeobecne platnú skutočnosť.
Aj táto reakcia môže byť pozvaním k rozlišovaniu.
Čo presne vo mne reaguje?
Reagujem na samotný obsah, na spôsob jeho podania, na mieru istoty alebo na rozdiel medzi tým, čo je prezentované ako fakt a tým, čo vnímam ako interpretáciu?
3. Epistemická pokora: otvorenosť v poznaní
Epistemická pokora znamená schopnosť držať svoje poznanie pevne a zároveň vzdušne.
Môžeme mať skúsenosť, presvedčenie či model, ktorý nám dáva veľký zmysel a súčasne ponechať otvorenú možnosť, že nový pohľad alebo nové informácie naše chápanie rozšíria.
Jednoduchým vyjadrením môže byť:
„Toto je moja najlepšia interpretácia podľa toho, čo momentálne viem.“
Takýto postoj nám umožňuje stáť vo vlastnej skúsenosti a zároveň zostať otvorení tomu, čo ešte môže prísť do nášho porozumenia.
4. Čo môže rozšíriť môj pohľad?
Model získava na kvalite vtedy, keď existuje spôsob, ako ho preverovať.
Môžeme sa pýtať:
Aké nové informácie alebo skúsenosti by mohli moje súčasné chápanie rozšíriť alebo zmeniť?
Rovnako dôležitá je otázka:
Dokážem prijať nesúhlas druhého človeka ako plnohodnotnú súčasť dialógu?
Ak sa nesúhlas vysvetľuje ako ego, odpor, trauma, nízka úroveň vedomia alebo nepochopenie, spôsob uvažovania sa môže postupne uzatvárať sám do seba. Zároveň sa môže zužovať aj priestor človeka pre vlastné rozlišovanie, rozhodovanie a hranice.
Otvorený prístup dáva priestor nesúhlasu, otázkam aj odlišnému pohľadu. Schopnosť nechať tieto reakcie chvíľu stáť samy za seba nám umožňuje úprimne preverovať a rozširovať vlastné chápanie.
5. Správanie ako adaptácia
Niektoré prejavy sa často pomenúvajú slovami ako „kontrola“, „zachraňovanie“, „prílišná zodpovednosť“, „sebestačnosť“, „ego“, „pýcha“ alebo „rola obete“.
Takéto pomenovania môžu zachytiť určitú časť toho, čo vidíme. Hlbšie porozumenie však vzniká vtedy, keď sa pozrieme aj na kontext, v ktorom sa dané správanie formovalo.
To, čo dnes vyzerá ako potreba kontroly, zachraňovanie druhých, preberanie zodpovednosti či výrazná sebestačnosť, mohlo kedysi vzniknúť ako inteligentná adaptačná stratégia.
Dieťa, ktoré preberá emocionálnu alebo praktickú zodpovednosť za rodiča, potrebuje predovšetkým porozumenie tomu, čo si jeho vnútorný svet týmto spôsobom potreboval zabezpečiť: bezpečie, spojenie, stabilitu, predvídateľnosť alebo zachovanie vzťahu.
Jazyk, ktorý používame, má v citlivej práci veľkú váhu. Najväčšiu hodnotu má vtedy, keď otvára priestor na skúmanie a ponecháva človeku slobodu rozpoznať vlastnú skúsenosť.
6. Interpretácia ako pozvanie k skúmaniu
Interpretácia môže byť užitočná vtedy, keď ju ponúkame ako jednu z možností, ktorú možno ďalej skúmať.
Takýto prístup ponecháva človeku priestor vnímať, pomenovať a určovať vlastnú skúsenosť.
Môže povedať áno, čiastočne, ešte neviem alebo pomenovať veci úplne iným spôsobom.
Otvorený prístup dokáže každú z týchto odpovedí prijať ako plnohodnotnú súčasť skúmania.
7. Keď mapa zostáva mapou
Pojmy ako ego, vyššie ja, energia, tieň, vnútorné dieťa či kolektívne vedomie môžu pre mnohých ľudí niesť silný význam.
Môžu organizovať skúsenosť, priniesť jazyk tam, kde predtým nebol, a podporiť vnútornú orientáciu.
Mapa môže byť veľmi užitočná vtedy, keď ju chápeme ako metaforu, pracovnú hypotézu alebo osobný rámec.
Práve toto rozlíšenie nám umožňuje používať model tvorivo a zároveň zostať v kontakte s tým, čo sa reálne odohráva v skúsenosti človeka.
8. Tri otázky pre transformačný prístup
Pri počúvaní učiteľa, terapeuta, kouča alebo facilitátora, rovnako ako pri skúmaní vlastných presvedčení, môže pomôcť jednoduchý trojbodový kompas:
- Aké nové informácie alebo skúsenosti by mohli moje súčasné chápanie rozšíriť alebo zmeniť?
- Dokážem prijať nesúhlas druhého človeka ako plnohodnotnú súčasť dialógu?
- Je jasné, čo je skúsenosť, čo hypotéza, čo metafora a čo overiteľné tvrdenie?
Tieto otázky podporujú rozlišovanie, otvorenosť a zodpovednosť.
9. Pokora ako živá prax
Pokora môže znamenať plné státie vo vlastnej skúsenosti a zároveň otvorenosť voči realite, ktorá môže byť širšia než náš aktuálny pohľad.
Kvalitný sprievodca stojí pevne vo svojom poznaní a zároveň si zachováva schopnosť rozpoznať chvíľu, keď jeho mapa prestáva slúžiť človeku pred ním.
Silný model podporuje vlastné skúmanie. Pomáha nám pozornejšie vnímať, čo je pravdivé v našej skúsenosti, a zároveň ponecháva priestor pre ďalšie poznanie.
Možno sa mýlim
Oplatí sa položiť si ešte jednu jednoduchú otázku:
Je v mojom spôsobe rozprávania, učenia či sprevádzania priestor aj pre vetu: „Možno sa mýlim“?
A ešte presnejšie:
Dokážem zostať v kontakte so svojím poznaním a zároveň ponechať otvorené dvere možnosti, že realita je širšia než môj súčasný pohľad?
Práve táto otázka môže veľa prezradiť o tom, do akej miery rešpektujeme vnútorný priestor druhého človeka, jeho skúsenosť, jeho rozlišovanie, jeho tempo a jeho právo pomenovať si vlastný svet.
Možno práve tu vzniká priestor pre skutočnú integráciu: v schopnosti stáť pevne, zostať otvorený a dovoliť skúsenosti, aby nás ďalej učila.
Ako ľudia si vedome alebo nevedome vytvárame mapy sveta. Vznikajú zo skúseností, vzťahov, štúdia, viery, kultúry aj z toho, čo sme prežili. Ich hodnota rastie vtedy, keď zostávajú živé, otvorené skúmaniu a schopné meniť sa spolu s naším poznaním.
V sprevádzaní druhých môže byť jednou z najdôležitejších kvalít schopnosť zostať pevne ukotvený vo vlastnom poznaní a zároveň otvorený tomu, čo môže byť videné, pochopené alebo pomenované inak.
A možno je tu ešte jedna otázka
Staré porekadlo hovorí:
„Podľa seba súdim teba.“
Keď v druhom človeku vidíme pýchu, ego, strach, potrebu kontroly či slabosť, čo vlastne v tej chvíli vidíme?
Jeho?
Seba?
Alebo miesto, kde sa jeho príbeh stretáva s naším?
Každý pohľad prechádza cez oči človeka, ktorý sa pozerá.
Cez jeho skúsenosti.
Cez jeho zranenia.
Cez jeho poznanie.
Cez jeho túžby aj presvedčenia.
A tak sa môže stať, že pri pohľade na druhého zároveň stretávame časť vlastného sveta.
Možno práve preto má takú hodnotu otázka:
Čo vo mne umožňuje, že toto práve teraz vidím týmto spôsobom?
Táto otázka vracia pozornosť domov.
Z hodnotenia ku skúmaniu.
Z istoty k zvedavosti.
Z vysvetľovania druhého k hlbšiemu poznaniu seba.
A možno práve tam začína pokora.
Vo chvíli, keď si uvedomíme, že človek pred nami má svoj príbeh, svoju krajinu a svoju skúsenosť. A my do nej vždy vstupujeme so svojou vlastnou mapou.
Aj ten, kto drží mapu, je súčasťou krajiny.
TRUST WHAT YOU KNOW TO BE TRUE
Vybrané zdroje a ďalšie čítanie
Porter, T. et al. (2022). Clarifying the Content of Intellectual Humility: A Systematic Review and Integrative Framework. Journal of Personality Assessment, 104(5), 573–585.
PubMed
Hoekstra, R. & Vazire, S. (2021). Aspiring to greater intellectual humility in science. Nature Human Behaviour, 5, 1602–1607.
PubMed
SAMHSA. Trauma-Informed Approaches and Programs. Princípy zahŕňajú bezpečie, dôveryhodnosť, spoluprácu, posilňovanie vlastnej kompetencie, hlas a možnosť voľby.
SAMHSA
Fitzgerald, M. M. et al. (2008). Child sexual abuse, early family risk, and childhood parentification: pathways to current psychosocial adjustment. Journal of Family Psychology, 22(2), 320–324.
PubMed
Stanford Encyclopedia of Philosophy. Scientific Method; Karl Popper. On falsifiability, testing and the corrigibility of theories.
Stanford Encyclopedia of Philosophy