Narcizmus a vzťahová trauma

Autor: Raasti | 19. December 2025 - Slovenská verzia

Dr. Ramani Durvasula patrí medzi najvýraznejšie hlasy v oblasti narcistickej dynamiky a vzťahového zneužívania. Vo svojej práci opakovane poukazuje na to, že ľudia, ktorí prežili dlhodobý kontakt s touto dynamikou, si často nesú falošnú vinu, narušenú dôveru v seba a hlboký zmätok v tom, čo je ešte realita a čo už nie. Táto dynamika vytvára prostredie chronickej neistoty, kritiky a posúvania reality, čo vedie k hypervigilancii, úzkosti, poruchám spánku a telu, ktoré sa nedokáže uvoľniť ani v bezpečí. Nejde len o psychiku, ale o dlhodobý stres, ktorý mení fungovanie nervového systému, rozhodovanie aj schopnosť držať zdravé hranice.

Dôležitý kontext, v ktorom túto dynamiku potrebujeme chápať, je samotná povaha mysle. Myseľ nie je nástroj pravdy, ale nástroj prežitia. Vznikala evolučne ako spôsob, ako rýchlo vyhodnocovať nebezpečenstvo, predvídať hrozby a chrániť organizmus. Preto sa v stresových a ohrozujúcich vzťahoch mieša racionálny neokortex s oveľa staršími, „zvieracími“ impulzmi mozgu – bojom, útekom, zamrznutím či podriadením sa. Keď je človek dlhodobo vystavený manipulácii a neistote, myseľ prestáva zrkadliť realitu a začne fungovať primárne v režime prežitia, čo vedie k sebapochybnostiam, racionalizáciám a strate kontaktu s telesnými signálmi.

Tieto súvislosti sa pravidelne objavujú aj v odborných diskusiách, ktorých som súčasťou v rámci tréningu Compassionate Inquiry. Na Zoom calloch, kde Gabor Maté pozýva hostí z rôznych terapeutických smerov, sa opakovane potvrdzuje, že vzťahová trauma nie je len psychologickým problémom, ale stavom celého nervového systému. Rôzne prístupy sa líšia jazykom, no zhodujú sa v jednom bode: uzdravenie začína zmenou myslenia a návratom k telu, regulácii a schopnosti rozlíšiť, čo patrí minulému ohrozeniu a čo prítomnej realite.

Dr. Ramani zdôrazňuje, že vzťahové správanie založené na kontrole a idealizácii má stabilný vzorec, ktorý sa prejavuje počiatočnou idealizáciou, následnou devalváciou, trestom v podobe ticha alebo odňatia pozornosti a opakovaným vtiahnutím partnera späť cez sľuby či vinu. Tento cyklus vytvára formu závislosti, známu ako trauma bonding. Striedanie odmeny a trestu v mozgu aktivuje dopamínové a stresové okruhy, čo robí tento typ vzťahu extrémne návykovým. Aj preto je pre mnohých tak ťažké odísť, aj keď jasne vnímajú, že vo vzťahu trpia.

Jedným z najťažších, no zároveň najdôležitejších momentov je pochopiť, že človeka s týmto osobnostným štýlom nie je možné zmeniť. Ide o zakorenený vzorec fungovania, ktorý je stabilný, rigidný a veľmi odolný voči zmene. Výskum aj klinická prax ukazujú, že u ľudí s výraznými narcistickými črtami je schopnosť empatie obmedzená a sebakritika je pre ich psychiku silne ohrozujúca. Preto často reagujú obranne, útočne alebo manipulatívne, najmä v situáciách, ktoré by si vyžadovali zodpovednosť, zraniteľnosť alebo priznanie chyby.

Uzdravenie preto začína radikálnym prijatím reality. Kým človek dúfa v zmenu, ostáva uväznený v cykle, ktorý vyčerpáva jeho nervový systém aj psychiku. Prijatie nie je rezignáciou, ale návratom k pravde. Znamená prestať upravovať vlastné hranice, ospravedlňovať správanie a veriť v ilúziu, že tentoraz to bude iné. Často sa k tomu pridáva aj viera v sľuby, že „potrebuje len čas“, že si to uvedomil alebo že sa zmení. Aj tieto sľuby však udržiavajú človeka v stave čakania a napätia, v ktorom nervový systém nemá šancu sa skutočne upokojiť. Keď prestaneme čakať na budúcu verziu reality a obrátime pozornosť k tomu, čo sa deje teraz, začína sa uvoľňovať vnútorný tlak. Nervový systém sa postupne stabilizuje, sympatická aktivácia slabne a vracia sa schopnosť jasného, racionálneho uvažovania aj kontakt so sebou.

Low contact znamená, že s niekým udržiavam len minimálny kontakt a len to, čo je nutné. Menej správ, menej hovorov, kratšie stretnutia. Robím to preto, aby som si chránil svoj pokoj a energiu.

Gray rock znamená správať sa nezaujímavo a neutrálne. Odpovedám krátko, vecne, bez emócií, nevysvetľujem sa a nezdieľam osobné veci. Zámer je zostať mimo konfliktu.

Obe stratégie pomáhajú znížiť stres a chrániť nervový systém, najmä vo vzťahoch, kde je veľa napätia, manipulácie alebo nepredvídateľného správania.

Vzťahy nezanechávajú následky iba na psychike, ale aj na tele. Mnohí ľudia opisujú nespavosť, úzkostné stavy, hypervigilanciu, dýchacie problémy, bolesti hlavy, vyčerpanie či dokonca autoimunitné prejavy. Telo je neustále v stave ohrozenia, v sympatickej alebo dorsálnej reakcii, a nemá priestor na regeneráciu. Polyvagálna teória ukazuje, že chronická hrozba narúša reguláciu vagového nervu a bráni telu dostať sa do stavu bezpečia.

Uzdravenie sebahodnoty vyžaduje presné kroky:
pochopenie dynamiky, pomenovanie toho, čo sa deje, návrat k realite, budovanie hraníc a postupné stabilizovanie nervového systému cez vzťahy, ktoré prinášajú empatiu a reguláciu. Výskum potvrdzuje, že pomenovanie emócií znižuje aktivitu amygdaly a že validácia obnovuje pocit bezpečia. Aj preto je taký dôležitý vzťah s terapeutom alebo komunitou, ktorá vie situáciu vidieť jasne a bez obviňovania.

Žijeme v kultúre, ktorá narcizmus podporuje. Sociálne siete, individualizmus, dôraz na výkon a rýchle odmeňovanie posilňujú sebastrednosť a oslabujú empatiu. O to dôležitejšie je kultivovať hodnoty ako rešpekt, pokora, autenticita a hlboké medziľudské spojenie.

Ak človek zostáva vo vzťahu, potrebuje veľmi jasné hranice. Ak odchádza, čakajú ho fázy viny, zmätenia a tlak, no zároveň sa otvára priestor pre uzdravenie. Odchod je neuroregulačný krok, ktorý dáva telu možnosť znovu sa stabilizovať.

Uzdravenie je možné a začína sa vtedy, keď prestaneme obviňovať seba a začneme rozumieť dynamike. Uzdravenie je návrat k telu, k hraniciam, k pravde a k vlastnej hodnote.

V niektorých prípadoch sa dlhodobé psychické a vzťahové preťaženie môže prejaviť aj na telesnej úrovni. Môže sa objaviť nespavosť, výrazná strata hmotnosti alebo autoimunitné ťažkosti, ktoré signalizujú, že organizmus je dlhodobo vystavený stresu, s ktorým si už nedokáže poradiť len na úrovni psychiky.

Koreň v ranom zranení, regulácii a rodinnej dynamike

Táto vzťahová väzba vzniká ako adaptácia a vývojová reakcia dieťaťa na prostredie, ktoré nedokázalo poskytnúť bezpečný priestor pre prežívanie emócií, reguláciu a realistické zrkadlenie. Moderná psychológia, vývinová neuroveda a výskum traumy sa zhodujú, že to je dôsledok raného zranenia, ktoré sa v dospelosti prejavuje ako rigidný obranný systém.

V prvých rokoch života dieťa potrebuje rodiča, ktorý dokáže vnímať jeho signály, reagovať na ne primerane a s citlivosťou, a ktorý mu dáva pocit, že jeho existencia je vítaná a bezpečná. Keď je rodič emočne nedostupný, nepredvídateľný, hodnotí dieťa podľa výkonu alebo ho zahanbuje, dieťa sa neučí: „Som v poriadku taký, aký som.“ Namiesto toho buduje identitu na obranných mechanizmoch. Tam, kde chýbala láska, nastupujú grandiózne fantázie. Tam, kde chýbalo prijatie, vyrastie kontrola. A tam, kde chýbala regulácia, vzniká krehká štruktúra, ktorá nedokáže niesť hanbu, zlyhanie ani kritiku.

Vývinová veda ukazuje, že deti, ktoré vyrastajú v prostredí podmieneného prijatia, si vytvárajú falošné ja. Ak je dieťa oceňované len vtedy, keď je najlepšie, keď prináša úspech alebo keď nerobí problémy, naučí sa, že lásku si treba zaslúžiť. Vytvorí si teda identitu postavenú na výkone a nadradenosti, pretože to je jediný spôsob, ako sa dokáže cítiť bezpečne. Nejde o sebavedomie, ale o veľmi krehkú konštrukciu, ktorá sa rozpadá vždy, keď niekto nastaví zrkadlo reality.

Nie všetci rodičia sú chladní či kritickí. Mnoho z nich je naopak príliš prehnane obdivujúcich, idealizujúcich a budujúcich okolo dieťaťa obraz geniálnosti. Výsledkom je rovnako narušený vývoj. Dieťa, ktoré je vnímané ako výnimočné bez toho, aby bolo realisticky zrkadlené, nedostáva hranice. V dospelosti tak vyrastie človek, ktorému sa zdá, že pravidlá preňho neplatia, že jeho potreby majú prioritu a že odmietnutie alebo kritika sú neúnosné útoky.

Neuroveda dodáva ďalšiu vrstvu porozumenia. Dieťa získava reguláciu nervového systému cez regulovaného rodiča. Ak rodič nevie stabilizovať vlastné emócie, je chronicky vystresovaný, impulzívny, dištancovaný alebo zahltený, dieťa nemá od koho prevziať vzorce regulácie. V mozgu sa nevyvíjajú siete potrebné na empatiu, toleranciu frustrácie či schopnosť zdravej sebareflexie. Dieťa tak rastie nie s pevným vnútorným jadrom, ale so systémom obrán, ktoré majú brániť prístupu k bolestivým pocitom vlastnej nedostatočnosti.

Často sa stáva, že rodičia narcistu majú svoje vlastné neregulované zranenia, ktoré prenášajú ďalej. Môžu to byť rodičia s úzkostnou nervovou sústavou, ktorí potrebujú, aby dieťa bolo „dokonalé“, pretože nevedia zniesť vlastné emócie. Môžu to byť rodičia so sklonom k perfekcionizmu, ktorí oceňujú len výkon a disciplínu. Alebo rodičia, ktorí sú sami emocionálne nedostupní, hyperkritickí, dominujúci alebo naopak nestáli a chaotickí. V takýchto rodinách dieťa slúži skôr ako regulátor rodiča než ako bytosť so svojimi potrebami. Dieťa sa stáva spôsobom, akým si rodič dvíha sebahodnotu alebo stabilizuje vlastné emócie.

V neskoršom veku sa tieto rodičovské črty často ešte viac zvýrazňujú. Rodičia môžu byť rigidní, málo sebakritickí, potreba kontroly sa s vekom zvyšuje, neschopnosť prijímať hranice je ešte výraznejšia. Mnohí končia izolovaní, pretože ich vzorce spôsobujú konflikty a odcudzenie. Často sa u nich objavuje presvedčenie, že im „deti niečo dlhujú“, alebo pocit krivdy, ak im potomkovia nastavujú hranice. Nedokážu uniesť predstavu, že ich dieťa má vlastný život, autonómiu či vlastnú identitu, pretože pre nich slúžilo primárne ako emocionálna (alebo spoločenská) funkcia.

Je to preto možné vnímať aj ako ochranný pancier okolo veľmi krehkého jadra. Tento pancier sa vytvoril v období, keď dieťa nemalo na výber. Bolo to jeho najlepšie dostupné riešenie na prežitie v prostredí, ktoré nenapĺňalo jeho základné potreby. A hoci v dospelosti tieto vzorce spôsobujú bolesť druhým, je dôležité pochopiť, že ich koreň je v nespracovanej hanbe, nedostatku regulácie a v ranom zranení, ktoré nebolo nikdy uznané.

Uzdravenie takejto osoby je veľmi náročné, pretože vyžaduje dotknúť sa práve tej vrstvy, ktorá je najviac chránená a teda ich hanby a zraniteľnosti. Preto je zmena zriedkavá. No porozumenie tomu, ako táto osobnosť vzniká, pomáha pochopiť dynamiku vo vzťahoch, prestávať brať reakcie osobne a najmä si obnoviť svoju vlastnú reguláciu, hranice a autonómiu.

Mnohí ľudia s týmto typom správania pôsobia charizmaticky, sebavedomo, zaujímavo či dokonca starostlivo. V spoločnosti vedia zapôsobiť, vedia byť šarmantní, kompetentní a príťažliví. Preto je narcizmus v počiatočných fázach vzťahu taký ťažko rozpoznateľný. Skutočná dynamika sa odhaľuje až postupne, keď človek začne cítiť, že vo vzťahu či v kontakte niečo „nesedí“, aj keď na to nevie nájsť jasné slová.

Najvýraznejším znakom tejto osobnosti je neschopnosť skutočnej empatie. Dokáže porozumieť faktom, ale nie citom druhého človeka. Keď sa mu zdôveríte, často to obráti smerom k sebe, znehodnotí vaše pocity alebo vám povie, že preháňate. Vaše emócie vníma nie ako priestor pre spojenie, ale ako informáciu o tom, čo to znamená pre jeho vlastný obraz. V komunikácii tak postupne prestávate byť subjektom s vlastnými potrebami a stávate sa objektom v jeho vnútornom svete.

Dynamika tejto osobnosti sa často prejavuje aj vo veľmi nestálej rovnováhe medzi idealizáciou a odmietaním. Jeden deň pozorný, láskavý či vášnivý, a na druhý deň vzdialený, kritický alebo chladný. Táto nepredvídateľnosť vytvára emocionálnu závislosť a mozog sa stáva citlivý na výkyvy medzi odmietnutím a pozornosťou, čo je mechanizmus známy ako trauma bonding. Pre človeka vo vzťahu je to extrémne vyčerpávajúce, pretože jeho nervový systém funguje v stave chronickej hypervigilancie.

Veľmi dôležitou súčasťou tejto dynamiky je aj manipulácia. Narcista často nepracuje s otvoreným klamstvom, ale skôr s jemným posúvaním reality. Povie vetu, ktorá vo vás vyvolá pochybnosti o vlastnom prežívaní, alebo vám naznačí, že si veci zle pamätáte. Toto prekrúcanie skutočnosti – gaslighting – je jednou z najnebezpečnejších foriem psychologického zneužívania, pretože človeku rozkladá dôveru vo vlastný vnútorný svet.

Mnohí ľudia v kontakte s touto dynamikou zažívajú, že žiarlivosť a podozrievanie sa objavujú aj v situáciách, kde na to neexistuje žiadny reálny dôvod. Realita je totiž interpretovaná cez prizmu hanby, strachu zo straty obdivu a vnútorného presvedčenia, že „ak nie som v centre pozornosti, strácam hodnotu“. Táto optika vedie k skreslenému vnímaniu situácií a k reakciám, ktoré nie sú odpoveďou na prítomný moment, ale na staré, nespracované ohrozenie. Žiarlivosť nie je výrazom lásky ani záujmu. Je prejavom vnútornej krehkosti. Žiarli preto, že pozornosť partnera je súčasťou jeho identity. Ak partner prejaví záujem o niekoho iného, narcista to nevníma ako prirodzenú sociálnu interakciu, ale ako ohrozenie vlastnej hodnoty. Žiarlivosť je spôsob, ako obnoviť kontrolu a istotu.

Podozrievanie funguje podobne. Predpoklad, že druhí robia to, čo by robil on, keby mal príležitosť a teda klamali, manipulovali alebo skrývali svoje úmysly. Svet hodnotí cez vlastné motívy, pretože nepozná vnútornú stabilitu ani dôveru. Práve preto môže byť podozrievavosť prítomná aj tam, kde na to nie je žiadny racionálny dôvod. Neistota aktivuje jeho sympatický nervový systém čo je boj, útok, kritiku či obviňovanie. Je to reakcia na strach zo straty kontroly, nie reakcia na realitu.

Žiarlivosť používa aj ako regulačný nástroj nato aby sa partner držal pri ňom, aby sa necítil príliš autonómny, aby sa necítil príliš sebavedomý. Vzťah založený na tejto dynamike málokedy toleruje skutočnú rovnosť. V momente, keď partner začne žiariť, osamostatňovať sa alebo prežívať úspech, aktivuje sa u druhej strany vnútorný pocit ohrozenia a hanby. Reakciou potom býva kritika, emočný chlad, žiarlivé výstupy alebo pasívna agresivita, ktoré slúžia na opätovné získanie kontroly a obnovenie narušenej rovnováhy.

Ďalším typickým znakom tejto vzťahovej dynamiky je chronická neschopnosť prevziať zodpovednosť. Chyby sú systematicky presúvané na druhých, na okolnosti alebo sú interpretované ako dôsledok „nesprávneho“ správania partnera. Úprimné ospravedlnenia sú zriedkavé alebo majú skôr formu obhajoby než uznania dopadu. Pripustenie vlastnej zodpovednosti by totiž aktivovalo hlboký pocit hanby a vnútorného ohrozenia, pred ktorým sa celý systém bráni obranami ako popieranie, racionalizácia či útok.

Vo vzťahu, ktorý je formovaný touto dynamikou, človek postupne začína žiť v neustálom napätí. Má pocit, že musí dávať pozor na každý krok, aby nevyvolal hnev, mlčanie, kritiku alebo žiarlivosť. Postupne začne potláčať vlastné potreby a emócie v snahe predísť konfliktu a zachovať aspoň zdanlivý pokoj. V tele sa objavuje chronická únava, úzkosť, vnútorné napätie, bolesti hlavy či poruchy spánku. Telo často rozpozná ohrozenie skôr než myseľ, a práve telesné signály bývajú prvým varovaním, že vo vzťahu dochádza k psychologickému preťaženiu.

Pre túto osobnostnú dynamiku je typické aj rozštiepenie medzi verejnou a súkromnou podobou. Navonok môže pôsobiť šarmantne, príťažlivo, kompetentne a príjemne, zatiaľ čo v blízkom kontakte sa objavuje kontrola, znehodnocovanie, žiarlivosť či emocionálna nestabilita. Tieto dve podoby sa striedajú podľa aktuálnej potreby regulácie. Keď je potrebný obdiv alebo potvrdenie, objaví sa tá príťažlivejšia verzia. Keď sa aktivuje pocit ohrozenia, hanby alebo straty kontroly, vystúpi obranné, dysregulované prežívanie, ktoré má chrániť krehké vnútorné jadro.

Rozpoznať túto vzťahovú dynamiku nie je jednoduché. Nejde o jeden konkrétny prejav, ale o celkový dopad, ktorý má kontakt na vás. Ak v prítomnosti niekoho dlhodobo cítite nedostatok bezpečia, vnútorné napätie, zmenšenie alebo zmätenie, ak máte pocit, že vaše prežívanie nie je videné ani rešpektované a ak sa postupne bojíte byť sami sebou, je možné, že sa nachádzate v kontakte s dynamikou, ktorá je pre nervový systém dlhodobo zaťažujúca.

Pre človeka vo vzťahu je to extrémne vyčerpávajúce. Neustále vysvetľovanie, obhajovanie, dokazovanie, že nič „zlé“ nerobíte, vedie k tomu, že partner narcistu žije v chronickom strese. Telo sa dostáva do hypervigilancie a človek akoby začína kontrolovať každý krok, aby „nevyvolal“ žiarlivostnú reakciu.

Táto vzťahová dynamika sa prejavuje aj v ďalších veľmi typických formách správania, ktoré si človek často uvedomí až po dlhšom čase. Jednou z nich je emocionálna vlažnosť, plochosť alebo chlad, ktoré sa objavujú vždy, keď druhá strana nechce alebo nedokáže ponúknuť skutočné citové spojenie. V určitých situáciách môže pôsobiť láskavo, starostlivo či príťažlivo a najmä vtedy, keď je to pre ňu výhodné alebo keď potrebuje obdiv a potvrdenie. Vo chvíľach, keď sa však očakáva autentická emocionálna blízkosť, akoby sa stiahla alebo zmizla. Táto vlažnosť funguje ako ochrana pred vlastnou zraniteľnosťou a hanbou a zároveň ako spôsob, ako si udržať druhých v bezpečnej emocionálnej vzdialenosti.

Ďalším výrazným prejavom je chronické obviňovanie. V pozadí sa nachádza nespracovaná hanba, ktorú tento systém nedokáže niesť ani vedome prežívať. Pripustiť chybu, uznať zodpovednosť alebo prejaviť zraniteľnosť by znamenalo dotknúť sa vnútorného zranenia, čo je príliš ohrozujúce. Preto sa zodpovednosť systematicky presúva na druhých – na partnera, deti, kolegov alebo na okolnosti. Obviňovanie tak slúži ako regulačný mechanizmus, ktorý chráni pred kontaktom s vlastným pocitom zlyhania. V praxi to často vedie k tomu, že takmer každý konflikt sa končí tým, že vina zostáva na druhej strane.

S tým súvisí aj schopnosť správať sa úplne rozdielne v rôznych prostrediach. Narcistická osobnosť je mimoriadne citlivá na sociálny kontext. Dokáže byť šarmantná a pozoruhodná pred ľuďmi, od ktorých chce obdiv, rešpekt alebo niečo získať. Môže byť starostlivá, empatická či obetavá v práci alebo na verejnosti, no doma môže pôsobiť chladne, kriticky či dokonca nepriateľsky.
Prečo? Pretože v bezpečnom alebo súkromnom prostredí už nemusí držať sociálnu masku a jeho krehké vnútorné jadro rýchlo aktivuje obrany. Preto mnohí partneri narcistov zažívajú paradox a to, že vonku pôsobí narcis ako človek, ktorého by si každý prial mať vo svojom živote, zatiaľ čo doma je jeho správanie nestále, chladné alebo zraňujúce.

Toto „mnohotvárové“ správanie je znakom fragmentovanej identity. Neexistuje tu stabilný, pevný vnútorný pocit vlastného ja, a preto sa správanie flexibilne prispôsobuje okolnostiam tak, aby chránilo sebaobraz, regulovalo hanbu a udržiavalo kontrolu nad tým, ako je človek vnímaný. V rôznych prostrediach sa tak aktivujú rôzne časti osobnosti – obdivujúca a príťažlivá, keď je potrebné získať uznanie; obetavá, keď je dôležité vyzerať dobre; chladná, keď sa objaví pocit ohrozenia; alebo obviňujúca, keď je potrebné presunúť zodpovednosť mimo seba.

Výskum v oblasti vývinovej psychológie, neurovedy a behaviorálnej genetiky jednoznačne potvrdzuje, že aj pri rovnakých rodičoch sa u súrodencov môžu vyvinúť úplne odlišné osobnostné štýly, vrátane toho, že jeden môže vykazovať výrazné narcistické črty a druhý nie.

Na záver je dôležité pripomenúť, že tento text nemá slúžiť na hodnotenie druhých, ale na návrat k sebe. Nie vždy potrebujeme presne pomenovať, čo alebo kto je „problém“. Často stačí všimnúť si, čo sa deje v našom tele, v našom prežívaní a v našej schopnosti byť sami sebou. Tam, kde sa dlhodobo stráca bezpečie, spontánnosť a vnútorný pokoj, niečo volá po pozornosti. A tam, kde sa začneme opäť cítiť viac doma v sebe, sa prirodzene začína uzdravenie.

Bibliografia – Dr. Ramani S. Durvasula

Durvasula, R. S. (2015). You Are WHY You Eat: Change Your Food Attitude, Change Your Life. New York, NY: TarcherPerigee.

Durvasula, R. S. (2019). “Don’t You Know Who I Am?”: How to Stay Sane in an Era of Narcissism, Entitlement, and Incivility. New York, NY: Post Hill Press.

Durvasula, R. S. (2020). Should I Stay or Should I Go: Surviving a Relationship with a Narcissist. New York, NY: Post Hill Press.

Durvasula, R. S. (2024). It’s Not You: Identifying and Healing from Narcissistic People. New York, NY: Penguin Life.

Odborné zdroje k vývinu nervového systému, vzťahovej regulácii a traume

Plomin, R. (2011) ‘Why are children in the same family so different from one another?’, International Journal of Epidemiology, 40(3), pp. 563–582. doi:10.1093/ije/dyq148.

Plomin, R., Asbury, K. and Dunn, J. (2001) ‘Why are children in the same family so different? Nonshared environment a decade later’, Canadian Journal of Psychiatry, 46(3), pp. 225–233.

Schore, A.N. (2012) The science of the art of psychotherapy. New York: W. W. Norton & Company.

Siegel, D.J. (2012) The developing mind: How relationships and the brain interact to shape who we are. 2nd edn. New York: Guilford Press.

Minuchin, S. (1974) Families and family therapy. Cambridge, MA: Harvard University Press.

Meaney, M.J. (2010) ‘Epigenetics and the biological definition of gene × environment interactions’, Child Development, 81(1), pp. 41–79. doi:10.1111/j.1467-8624.2009.01381.x.

Yehuda, R. and Lehrner, A. (2018) ‘Intergenerational transmission of trauma effects: Putative role of epigenetic mechanisms’, World Psychiatry, 17(3), pp. 243–257. doi:10.1002/wps.20568.

van der Kolk, B.A. (2014) The body keeps the score: Brain, mind, and body in the healing of trauma. New York: Viking.

Durvasula, R. (2022) It’s not you: Identifying and healing from narcissistic people. New York: Post Hill Press.