Naša sloboda v rozhodovaní
Autor: Raasti | 28. apríl 2025
Ako často si myslíme, že sa rozhodujeme slobodne a predsa nás v skutočnosti vedú staré zranenia, obavy a naučené vzorce správania?
„Cítili ste niekedy, že vaše rozhodnutie vyšlo z vnímaného tlaku okolia, vnútorného strachu alebo starej vety v hlave? Kde sa v nás berie tento jemný, no silný tlak?“
Tento článok je pozvánkou pozrieť sa hlbšie na to, čo ovplyvňuje naše rozhodovanie.
Krok za krokom budeme skúmať, ako staré skúsenosti formujú naše voľby, kde vzniká priestor pre skutočnú slobodu a akú rolu v tomto procese zohráva liečenie.
Každá časť obsahuje aj jednoduché otázky na zamyslenie, ktoré ti môžu pomôcť spojiť sa viac so sebou.
Gábor Maté zdôrazňuje, že naša sloboda rozhodovania je v skutočnosti oveľa obmedzenejšia, než si často myslíme.
Veľká časť našich rozhodnutí nie je vedomá je riadená starými zraneniami, adaptáciami a obrannými mechanizmami, ktoré sme si vytvorili v detstve. To znamená, že mnohé z našich voľieb nevznikajú zo slobody, ale z potreby prežiť, byť prijatí alebo vyhnúť sa bolesti.
Keď dieťa zažije, že jeho autentické pocity alebo potreby nie sú vítané, prirodzene sa naučí ich potlačiť. Neskôr v živote môže človek robiť rozhodnutia, ktoré sú v skutočnosti pokračovaním tohto starého vzorca napríklad neustále hovoriť áno, aj keď cíti nie. Takéto rozhodnutia sa môžu javiť ako slobodné, no v skutočnosti sú reakciou na starú vnútornú dynamiku.
Skutočná sloboda vzniká vtedy, keď si tieto nevedomé vzorce uvedomíme. Akonáhle ich dokážeme vidieť, strácajú svoju moc nad nami. Priestor medzi impulzom a reakciou sa rozšíri a v tomto priestore sa rodí možnosť vedomej voľby.
Sloboda nie je o dokonalej kontrole nad sebou. Nie je o tom, že už nikdy nezareagujeme impulzívne. Sloboda je schopnosť vnímať, s vedomým súcitom k sebe samému, čo sa v nás deje a postupne si vyberať inak.
Naša schopnosť rozhodovať sa je úzko prepojená so stavom nášho nervového systému. Keď sme v strese, náš mozog prechádza do režimu automatických reakcií – útok, útek, zamrznutie. V takomto stave je naša kapacita na vedomé rozhodovanie minimálna. Naopak, keď sme v pokoji, cítime sa v bezpečí a sme prítomní, otvára sa v nás širšie pole možností a dokážeme rozhodovať sa slobodnejšie.
Sloboda v rozhodovaní teda prichádza cez liečenie.
Čím viac sa uzdravíme tým viac uvoľníme staré obrany a zranenia a tým viac sa stávame tvorcami svojho života. Sloboda je prirodzený dôsledok hlbšej premeny nášho vnútra. Je teda priamo spojená s tým, do akej miery sme ochotní pozrieť sa na svoje rany, precítiť ich a liečiť ich s láskavosťou a porozumením.
Kľúčové body
- Naše rozhodnutia sú často riadené minulosťou
(zranenia, adaptácie, obranné mechanizmy z detstva). - Staré vzorce bránia autentickému rozhodovaniu
(napríklad potláčanie pocitov v detstve → neautentické rozhodovanie v dospelosti). - Uvedomenie si vzorcov vytvára priestor pre slobodu
(vedomé vnímanie impulzov → možnosť vedomej voľby). - Sloboda nespočíva v dokonalej kontrole, ale v vedomom vnímaní a súcite so sebou
(nie rigidita, ale živá prítomnosť). - Rozhodovanie je ovplyvnené stavom nervového systému
(stres → automatické reakcie; pokoj → širšie možnosti voľby). - Liečenie vedie k hlbšej slobode
(uzdravením starých rán prirodzene rastieme do väčšej slobody rozhodovania). - Autenticita často vyvoláva "pocit viny"
(ak sme v detstve za pravdivosť pociťovali vinu, môže byť pravda v dospelosti spojená s nepohodlím)
Naše rozhodnutia sú často riadené nevyriešenou minulosťou
Veľká časť našich dnešných rozhodnutí nevzniká z plného vedomia prítomného okamihu, ale je tvarovaná minulosťou. Zranenia, potreby, ktoré neboli naplnené, a stratégie prežitia, ktoré sme si vybudovali v detstve, naďalej ovplyvňujú naše voľby.
Ak dieťa vyrastá v prostredí, kde je láska podmienená správaním, naučí sa potláčať vlastné pocity, aby bolo prijaté. V dospelosti sa potom môže rozhodovať na základe toho, čo očakávajú druhí, namiesto toho, aby nasledovalo svoj vnútorný hlas. Podobne, ak zažilo emocionálne odmietnutie, môže sa rozhodovať tak, aby minimalizovalo akékoľvek riziko odmietnutia, aj za cenu potláčania svojich skutočných potrieb a túžob.
Tieto rozhodnutia môžu na povrchu vyzerať slobodne, no v skutočnosti ide o opakovanie starých, nevedomých vzorcov. Namiesto toho, aby sme tvorili nové možnosti, nevedome sa pohybujeme v hraniciach, ktoré boli vytvorené v minulosti. Naše rozhodovanie zostáva viac reakciou na starú bolesť než odpoveďou na skutočnosť prítomného okamihu.
Rozpoznanie tejto dynamiky je prvým krokom k oslobodeniu. Všímaním si vlastných vnútorných pohybov môžeme začať oddeľovať staré, naučené reakcie od živého pocitu toho, čo je pre nás v tejto chvíli pravdivé.
Reflektívne otázky:
- V ktorých oblastiach svojho života cítim, že sa rozhodujem skôr zo strachu alebo potreby byť prijatý/prijatá, než zo skutočného súladu so sebou?
- Kedy som naposledy povedal/povedala áno, aj keď som vnútri cítil(a) nie?
- Aké boli hlavné spôsoby, ktorými som sa v detstve prispôsoboval(a), aby som sa cítil(a) v bezpečí alebo prijatý/prijatá?
- Vidím tieto spôsoby aj vo svojich súčasných rozhodnutiach?
- Ak by som nemusel(a) nič dokazovať ani sa prispôsobovať, ako by vyzeralo moje rozhodovanie dnes?
Staré vzorce bránia autentickému rozhodovaniu
Dieťa si vyvíja spôsoby, ako sa prispôsobiť prostrediu, v ktorom vyrastá. Tieto spôsoby správania – vzorce – vznikajú ako adaptácie na to, čo bolo v danej chvíli potrebné na prežitie, lásku alebo bezpečie.
Aj keď boli tieto stratégie kedysi potrebné, v dospelosti sa často stávajú neviditeľnými prekážkami v slobodnom a autentickom rozhodovaní.
Starý vzorec môže napríklad hovoriť: „Musím byť vždy milý a ústretový, inak nebudem milovaný.“ Alebo: „Musím všetko zvládnuť sám/sama, lebo inak sklamem.“
Tieto vnútorné pravidlá potom ovplyvňujú naše rozhodnutia, aj keď už nie sú reálne potrebné. Rozhodujeme sa spôsobom, ktorý nezodpovedá tomu, čo skutočne cítime, čo si prajeme alebo čo nás podporuje v raste.
Staré vzorce majú tendenciu fungovať automaticky, bez nášho vedomého súhlasu. Preto ak ich nespoznáme, žijeme viac ako odpoveď na minulosť než ako tvorcovia vlastného života.
Prvým krokom k zmene je všímať si situácie, kde naše rozhodnutia nie sú vyjadrením našej súčasnej pravdy, ale skôr opakovaním starého prispôsobenia. Autenticita si vyžaduje odvahu vystúpiť z týchto nevedomých mechanizmov a začať počúvať, čo je v nás práve teraz živé.
Cesta starého psa
Majster raz ukázal na starého psa, ktorý ležal v rohu dvora a neustále kňučal.
Žiak sa ho spýtal:
„Prečo ten pes kňučí?“
Majster odpovedal:
„Pretože leží na klinci.“
Žiak sa začudoval:
„Prečo jednoducho nevstane?“
Majster sa usmial:
„Pretože bolesť ešte nie je dosť veľká na to, aby sa pohol. Radšej si ponecháva známe nepohodlie, než by riskoval neznámu zmenu.“
Vysvetlenie:
Podobne aj my často zostávame v starých vzorcoch a rozhodnutiach, ktoré nás bolia, ale ktoré poznáme. Sloboda začína tam, kde si uvedomíme, že je možné vstať a ísť alebo aj zostať ležať na klinci.
Reflektívne otázky:
- Aké "pravidlá" alebo "musím" ovládajú moje rozhodovanie?
- Cítim niekedy, že moje rozhodnutie nevychádza zo skutočnej túžby, ale zo strachu alebo povinnosti?
- V ktorých situáciách sa cítim stiesnene alebo neslobodne, keď sa rozhodujem?
- Kedy vnímam, že opakujem niečo, čo mi už neslúži, ale stále to robím?
- Ak by som dnes nemusel(a) nasledovať žiadne staré pravidlá, čo by som si pre seba vybral/vybrala?
Uvedomenie si vzorcov vytvára priestor pre slobodu
Kým zostávame nevedomí voči svojim vnútorným vzorcom, rozhodnutia vychádzajú automaticky, často ako okamžité reakcie na vonkajšie podnety alebo vnútorné obavy. Tento spôsob rozhodovania je rýchly, ale zväzujúci, pretože nevytvára priestor na skutočnú voľbu.
Akonáhle si začneme svoje vnútorné vzorce všímať, automatizmus sa naruší. Vzniká malý, ale významný priestor medzi impulzom a reakciou.
Tento priestor nám umožňuje pozrieť sa na to, čo sa v nás deje: aké pocity sa objavujú, aké presvedčenia sa aktivujú, aké strachy či potreby nás poháňajú.
S týmto vedomím sa rozhodovanie prestáva podobať reflexnej obrane pred hrozbou a začína byť vedomým aktom tvorby.
Vzniká sloboda nie preto, že by sme úplne ovládli svoje vnútro, ale preto, že máme možnosť rozhodnúť sa vedome a to buď nasledovať starý vzorec, alebo skúsiť inú, pravdivejšiu cestu.
Uvedomenie teda nie je len poznanie, ale tvorí nový priestor života. Je to miesto, kde sa meníme nie silou vôle, ale silou vnímania.
Prázdna miska
Majster držal v ruke misku plnú vody.
„Toto si ty,“ povedal. „Tvoja myseľ je plná. Plná starých strachov, plná odpovedí, plná predstáv o tom, kto si.“
Pomaly začal misku vylievať, až kým v nej nezostala len číra prázdnota.
„A toto je priestor, kde môže vzniknúť sloboda,“ dodal.
„Len v prázdnej miske môžeš prijať to, čo je nové, pravdivé a živé.“
Keď si dovolíme vypustiť staré presvedčenia a reakcie, vzniká vnútorný priestor na nové, autentické rozhodnutia.
Reflektívne otázky:
- Všimol(a) som si niekedy, že konám automaticky, bez toho, aby som si to uvedomoval(a)?
- Kedy sa mi podarilo vytvoriť odstup medzi impulzom a reakciou? Aký to bol pocit?
- Aký druh vnútorného priestoru sa vo mne objaví, keď len pozorujem, čo sa deje, bez okamžitého konania?
- V akej oblasti života by mi vytvorenie väčšieho priestoru pred rozhodnutím mohlo priniesť viac slobody?
- Ako by vyzeralo moje rozhodovanie, keby som mal(a) vždy chvíľu na vedomé zastavenie sa pred akciou?
Sloboda nespočíva v dokonalej kontrole, ale v vedomom vnímaní a súcite so sebou
Mnohí si predstavujeme slobodu ako stav, kde máme úplnú kontrolu nad svojimi reakciami, pocitmi a rozhodnutiami. Táto predstava však vedie skôr k napätiu a frustrácii než k skutočnej slobode.
Snažiť sa o dokonalú kontrolu znamená bojovať proti sebe, popierať vlastné slabosti a prirodzené vnútorné pohyby.
Skutočná sloboda nespočíva v tom, že už nikdy nereagujeme impulzívne alebo že vždy volíme najlepšiu možnú cestu.
Sloboda vzniká vtedy, keď si dovolíme vnímať, čo sa v nás deje s otvorenosťou, bez odsúdenia.
Je to schopnosť byť prítomný pri svojich impulzoch, pocitoch a myšlienkach, bez toho, aby sme sa s nimi okamžite stotožnili alebo proti nim bojovali.
Súcit so sebou znamená chápať, že impulzy, ktoré nás niekedy vedú k rozhodnutiam, majú svoj pôvod v dávnej potrebe ochrany alebo prežitia.
Vedomé vnímanie nám dáva možnosť ich rešpektovať, ale zároveň ich nepustiť automaticky ku kormidlu nášho života.
Sloboda teda nie je výsledkom tvrdého ovládania, ale prirodzeným dôsledkom jemného, vedomého vzťahu k sebe samému.
Reflektívne otázky:
- Mám tendenciu chcieť mať nad sebou absolútnu kontrolu? Ako sa cítim, keď sa mi to nedarí?
- Kedy sa mi podarilo prijať svoje impulzy alebo pocity bez potreby ich okamžite meniť?
- Ako sa mení moje vnútorné prežívanie, keď na seba hľadím so súcitom namiesto kritiky?
- V ktorých oblastiach svojho života by som si mohol/mohla dovoliť viac vnútorného priestoru na vnímanie, namiesto snahy o okamžitú kontrolu?
- Aké by to bolo, ak by som vnímal(a) svoje chyby alebo skraty ako súčasť učenia sa, a nie ako zlyhanie?
Rozhodovanie je ovplyvnené stavom nervového systému
Naše rozhodnutia nie sú izolované od nášho fyzického a emocionálneho stavu.
To, v akom stave sa nachádza náš nervový systém, výrazne ovplyvňuje, akým spôsobom vnímame svet, ako vyhodnocujeme situácie a aké rozhodnutia robíme.
Keď sme v strese, napätí alebo v stave ohrozenia, náš nervový systém sa prepína do režimu prežitia – bojuj, uteč alebo zamrzni.
V tomto stave nie je prioritou vnímať širokú škálu možností alebo hľadať tvorivé riešenia.
Naopak, rozhodovanie je rýchle, impulzívne, zamerané na okamžité odstránenie hrozby alebo nepohodlia. Sloboda výberu sa v takom momente zužuje na minimum.
Na druhej strane, keď sme v stave vnútorného pokoja, bezpečia a regulovaného nervového systému, náš mozog dokáže spracovávať viac informácií, vidieť širšie súvislosti a vytvárať vedomejšie rozhodnutia.
Vtedy máme k dispozícii viac možností a zároveň schopnosť zostať v kontakte s vlastnými hodnotami, potrebami a intuíciou.
Stav nášho nervového systému teda priamo ovplyvňuje, či sa rozhodujeme z priestoru zúženého prežitia alebo z priestoru otvorenej tvorivosti a autentickej voľby.
Reflektívne otázky:
- Aký vplyv má môj emocionálny stav na moje rozhodnutia?
- Všimol(a) som si, že v strese sa rozhodujem inak ako v pokoji? Ako presne?
- Aké vnútorné alebo vonkajšie podmienky mi pomáhajú cítiť sa dostatočne bezpečne na to, aby som mohol/mohla rozhodovať vedome?
- Ktoré situácie ma zvyčajne dostávajú do režimu prežitia, kde sa cítim obmedzený/á vo voľbe?
- Čo môžem urobiť, aby som si pred dôležitým rozhodnutím vytvoril(a) viac vnútorného pokoja?
Liečenie vedie k hlbšej slobode
Sloboda v rozhodovaní sa nedosahuje iba racionálnym úsilím alebo disciplínou.
Je hlboko spojená s procesom liečenia vnútorných zranení, ktoré v nás vytvárajú nevedomé potreby, strachy a obmedzenia.
Kým sú v nás staré rany nevedomé a neuzdravené, podvedome nás nútia opakovať staré reakcie.
Každý nevypočutý strach, každá potlačená bolesť alebo nenaplnená potreba má moc zasahovať do našich rozhodnutí, aj keď si to neuvedomujeme.
Liečenie preto nie je len o spracovaní minulosti – je to cesta k postupnému rozširovaniu nášho vnútorného priestoru a schopnosti byť prítomný v tom, čo je teraz.
Keď sa staré zranenia začnú uzdravovať, nepotrebujeme už viac reagovať zo strachu, obrany alebo automatického prispôsobovania sa.
Začíname cítiť, že máme reálnu možnosť voľby.
Naše rozhodovanie sa stáva vedomejším, pokojnejším a viac v súlade s tým, čo vnútorne cítime ako pravdivé.
Liečenie nám umožňuje stať sa tvorcami svojho života, nie len pasívnymi aktérmi vlastnej minulosti.
Reflektívne otázky:
- Aké staré zranenia v sebe ešte cítim ako živé alebo nespôsobené?
- V ktorých oblastiach môjho života cítim, že ma minulosť stále ovplyvňuje v rozhodovaní?
- Ako sa mení moje rozhodovanie v oblastiach, kde som už prešiel/prešla určitým liečením alebo uvoľnením?
- Čo pre mňa znamená "slobodné rozhodnutie"?
- Ktorý malý krok by som mohol/mohla urobiť dnes pre svoje ďalšie vnútorné uzdravenie?
Ako vzniká pocit viny, keď si dovolíme byť autentickí
Jedným z menej viditeľných, no veľmi silných mechanizmov, ktorý obmedzuje našu slobodu v rozhodovaní, je pocit viny spojený s autenticitou. Mnohí z nás boli vychovávaní v prostredí, kde pravdivé vyjadrenie vlastných potrieb, emócií alebo nesúhlasu bolo vnímané ako problém, neposlušnosť alebo sebectvo. V detskom svete, kde je spojenie otázkou prežitia, vzniká neviditeľné pravidlo:
„Keď som sám sebou, môžem stratiť lásku. A to je nebezpečné.“
Dieťa si prirodzene vyberá spojenie pred autenticitou – lebo bez spojenia sa cíti ohrozené. Týmto výberom sa však v tele a mysli začína formovať rozdelenie: medzi tým, kým naozaj som, a tým, kým musím byť, aby som si udržal prijatie. A práve v tejto trhline vzniká pocit viny.
Nie preto, že by sme spravili niečo objektívne zlé.
Ale preto, že niečo v nás cíti: „Musím sa poprieť, aby som bol prijatý.“
A druhá časť kričí: „Ale veď toto nie som ja.“
Tento vnútorný konflikt medzi pravdou a bezpečím vytvára napätie, ktoré sa neskôr prejaví ako vina.
Mechanizmus vnútornej viny krok za krokom:
- Objaví sa impulz k autenticite.
Chcem povedať nie, postaviť sa za seba, priznať únavu, ukázať pravdu. - Mozog vyhodnotí riziko.
„Ak to urobím, možno stratím prijatie, lásku, vzťah.“ - Spustí sa naučený ochranný vzorec.
Potlačím sa, prispôsobím, usmejem, ustúpim – aby som neohrozil spojenie. - Nastáva vnútorný konflikt.
Viem, že som nebol pravdivý, ale zároveň verím, že som tým chránil niečo dôležité. - Prichádza pocit viny.
Vina ako dôsledok vnútornej rozpoltenosti: medzi potrebou pravdy a potrebou spojenia, bezpečia a lásky.
Ako keby som si podvedome hovoril:
„Ak sa budem za svoju pravdu dostatočne hanbiť, budem aj naďalej hodný lásky.“
Z tohto pohľadu vina nie je dôkazom morálneho zlyhania, ale signálom, že niekde vo mne pretrváva starý vzorec, v ktorom som sa musel rozhodovať medzi autenticitu a bezpečím.
Sloboda prichádza, keď si dovolíme vnímať tento vzorec bez odsudzovania. Keď pochopíme, že pocit viny nevzniká zo samotného činu, ale z interpretácie, ktorú mu prisúdime na základe minulosti. Až potom môžeme začať konať z miesta pravdy, nie strachu.
Pocit viny nie je skutočný pocit – je to myšlienkový konštrukt
Aj keď ho nazývame pocitom, vina v skutočnosti nie je čistý telesný pocit ako smútok, hnev či radosť. Je to myšlienkový konštrukt, ktorý vyvoláva telesnú reakciu. To znamená, že:
- najprv sa objaví myšlienka, ako napríklad:
„Nemal/a som to povedať.“
„Zranil/a som niekoho.“
„Som sebecký/á.“ - táto myšlienka vytvorí v tele napätie, stiahnutie, nepríjemné pocity, ktoré označíme ako „pocit viny“
V skutočnosti cítime reakciu tela na posúdenie seba samého.
A teda:
Pocit viny nie je priamo z tela. Vzniká ako následok súdu, ktorý som si o sebe vytvoril.
Keď to pochopíme, môžeme urobiť niečo zásadné:
Začať si všímať a skúmať myšlienky o situáciách, ktoré prinášajú pocity.
Otázka pre seba:
„Čo si o sebe v tejto chvíli myslím, že cítim túto bolesť?“
Otázky na sebareflexiu:
- Kedy naposledy som cítil/a vinu za to, že som bol/a pravdivý/á?
- Čo som si v tej chvíli povedal/a o sebe?
- Bolo to skutočne moje – alebo ide o naučený konštrukt?
- Aké spojenie som sa snažil/a zachovať tým, že som sa prispôsobil/a?
- Aké by to bolo, keby som si dovolil/a byť pravdivý/á a zároveň cítil/a, že som v bezpečí?
1. Neurobiologicky telo reaguje prvé
Z hľadiska rýchlosti spracovania v nervovom systéme:
- Telo reaguje skôr ako vedomá myseľ.
Keď príde nejaký podnet (napr. konflikt, pohľad, tón hlasu), autonómny nervový systém okamžite vyhodnotí, či je situácia bezpečná alebo hrozivá.
Táto reakcia prebehne v milisekundách – skôr než si stihneme niečo pomyslieť.
Nervový systém (cez amygdalu, vagus, hypotalamus) spustí fyzické signály: napätie, stiahnutie brucha, zrýchlený tep, atď.
2. Myšlienka prichádza neskôr ako výklad pocitu
Keď sa v tele objaví nepríjemný pocit (napätie, zovretie), myseľ sa ho snaží vysvetliť.
A vtedy prichádza myšlienka, ktorá hovorí napríklad:
- „Spravil/a som niečo zlé.“
- „Zasa som sklamal/a.“
- „Nie som dosť dobrý/á.“
Tieto myšlienky často nie sú nové – sú to prednastavené presvedčenia z minulosti, ktoré sa automaticky aktivujú ako reakcia na telesný nepokoj. Telo je teda spúšťač, myseľ je rozprávač.
3. Keď je vzorec hlboko zakorenený, myšlienka môže predbehnúť telo
V niektorých prípadoch (napr. pri chronickej vine, silnej kontrole) sa môže diať, že myšlienka je tak zautomatizovaná, že sa zdá, že prichádza ako prvá.
Napríklad:
- Situácia → okamžite: „Nemal/a som to povedať.“
Až následne príde telesná reakcia – napätie, zovretie.
V skutočnosti však aj tu prebehla mikroreakcia v tele, len tak rýchlo, že si ju neuvedomujeme.
Zhrnutie:
- Prvé reaguje telo (neuroception, pocit bezpečia/nebezpečia).
- Myšlienka prichádza ako interpretácia telesnej reakcie.
- No pri silných, zautomatizovaných vzorcoch sa môže myšlienka javiť ako prvá.
Príklad z praxe:
Situácia: Niekomu povieš „nie“.
→ Tvoje telo cíti mierne napätie v hrudi (znak možného ohrozenia spojenia).
→ Myseľ okamžite interpretuje: „Zranil/a som ho.“
→ Príde pocit viny.
Ale bez tej primárnej telesnej aktivácie by sa táto myšlienka možno ani nespustila.
Sloboda v rozhodovaní
Naše rozhodovanie je vo veľkej miere formované našou minulosťou. Staré zranenia, potreby a vzorce prežitia, ktoré sme si vytvorili v detstve, sa často nevedome prenášajú do nášho každodenného života.
Aj keď sa zdá, že si vyberáme slobodne, mnohé naše rozhodnutia sú v skutočnosti reakciou na staré podmienky a strachy.
Tieto staré vzorce bránia autentickému rozhodovaniu, pretože nás nútia konať v súlade s niekdajšími stratégiami prežitia, nie v súlade s tým, čo práve teraz skutočne cítime a potrebujeme.
Uvedomenie si týchto vzorcov je prvým krokom k slobode. Keď si ich začneme všímať, vzniká priestor medzi impulzom a reakciou. V tomto priestore sa rodí možnosť vedomej voľby.
Skutočná sloboda nie je založená na dokonalej kontrole nad sebou, ale na vedomom vnímaní a súcite so svojimi vnútornými procesmi. Schopnosť vnímať impulzy, pocity a potreby bez okamžitej reakcie alebo odsúdenia otvára priestor pre tvorivé a pravdivé rozhodovanie.
Rozhodovanie je navyše úzko spojené so stavom nášho nervového systému.
V strese a napätí sa naše možnosti voľby zužujú a prechádzame do automatických reakcií.
V pokoji a pocite bezpečia sa naše rozhodovanie stáva vedomejším, pružnejším a hlbšie zakoreneným v tom, kým skutočne sme.
Proces liečenia je kľúčom k hlbšej slobode. Uzdravovaním starých zranení postupne uvoľňujeme priestor pre vedomé bytie a tvorenie vlastného života.
S každým krokom smerom k uzdraveniu sa rozširuje naša schopnosť rozhodovať sa nie zo strachu alebo obrany, ale zo skutočného súladu so sebou.
Skutočná sloboda v rozhodovaní nie je niečo, čo sa vynúti silou vôle.
Je to prirodzený dôsledok postupného uzdravovania, vedomého vnímania a súcitného vzťahu k vlastnému prežívaniu.
Vták a otvorené dvere
Sloboda nie je v tom, že sa vták naučí sedieť v klietke bez sťažovania.
Sloboda je v tom, že dvere sa otvoria a vták si sám vyberie, kedy a či chce vyletieť.
Otvorené dvere sú priestorom, ktorý si vytvárame, keď uzdravíme svoje staré zranenia a opustíme potrebu neustáleho prežitia.
Záver
Napriek tomu, že sme sa naučili prispôsobovať, v každom z nás žije aj hlboká, tichá túžba po pravde. Táto túžba je prirodzená. Cítime ju v tele ako uvoľnenie, jasnosť, dokonca úľavu.
Táto vnútorná láska k pravde nás vedie späť k sebe. Je to hlas v nás, ktorý šepká: „Vieš, čo cítiš. Vieš, čo je skutočné.“
A keď jej načúvame, aj napriek strachu, začíname si znova veriť.
Vedomé rozhodnutie je malým krokom smerom k pravdivému životu.
Pozývam ťa pokračovať v objavovaní:
pozoruj svoje impulzy bez ich súdenia, vytváraj si priestor pred reakciou, a dovoľ si cítiť, čo sa v tebe skutočne odohráva.
Sloboda začína v tichom, prítomnom pohľade dovnútra.