Povaha skúsenosti: Ako naše vnímanie formuje realitu

Čo je povaha skúsenosti?

Skúsenosť je priamy kontakt medzi vnímaním, vedomím a realitou. Vzniká, keď jednotlivec prežíva, spracováva a interpretuje senzorické, emocionálne a kognitívne podnety. Každá skúsenosť je subjektívna, dynamická a formovaná naším uvedomením.

Kľúčové aspekty skúsenosti

1. Subjektivita – Dvaja ľudia prežívajú tú istú udalosť rôzne. Naše osobné skúsenosti, emócie a mentálne nastavenie ovplyvňujú interpretáciu.
2. Telesnosť – Skúsenosť je pocit v tele interpretovaný mysľou. Senzorické vnemy, emócie a fyziologické reakcie ovplyvňujú spôsob, akým ju prežívame.
3. Plynutie v čase – Skúsenosť sa odohráva v čase. Mení sa, prechádzajúc medzi okamžitým prežívaním (prítomnosť), pamäťou (minulosť) a očakávaniami (budúcnosť).
4. Interpretácia – Surové vnemy prechádzajú cez presvedčenia, myšlienky a naučené reakcie. Význam dotvára myseľ.
5. Vedomie ako základ skúsenosti – Skúsenosť vyžaduje uvedomenie. Bez vedomia nie je možné vnímať skúsenosť. Niektoré pohľady dokonca naznačujú, že skúsenosť a vedomie sú neoddeliteľné.
6. Vzťahová povaha skúsenosti – Skúsenosť vzniká vo vzťahu:
   • Medzi ja a prostredím (vonkajší svet)
   • Medzi mysľou a telom (vnútorné vnemy)
   • Medzi vnímaním a interpretáciou (proces tvorby významu)
7. Paradox skúsenosti – Čím viac skúsenosť analyzujeme, tým viac sa vzďaľujeme od jej priameho prežitia. Rozdiel je medzi uvažovaním o skúsenosti a jej úplným ponorením sa do nej.

Ako vnímanie formuje realitu

Naše vnímanie dotvára a mení vnímanie reality. Spôsob, akým vnímame svet, je ovplyvnený našimi myšlienkami, emóciami a podvedomými vzorcami. Tá istá udalosť môže byť interpretovaná úplne odlišne v závislosti od nášho vnútorného stavu.

Príklady:

• Niekto nás kritizuje.
  • Ak moje presvedčenie znie „Nie som dosť dobrý,“ môžem sa cítiť zranene a stiahnuť sa.
  • Ak si poviem „Kritika je príležitosť rásť,“ môžem cítiť zvedavosť a otvorenosť.
• Partner vám neodpovedá na správu okamžite.
  • Ak si myslím „Nezáleží mu na mne,“ pocítim úzkosť a obrannú reakciu.
  • Ak si uvedomím „Ľudia potrebujú svoj priestor,“ pocítim pokoj.

Toto ukazuje, že realita je premietaná naším vnímaním.
Zmena vnímania mení samotnú skúsenosť.

Uvedomenie ako kľúč k zmene

Ak vnímanie formuje realitu, cesta k zmene našej skúsenosti spočíva v uvedomení si našich myšlienkových a emocionálnych filtrov.

• Zastav sa a pozoruj: Pred reakciou si všimni, aké myšlienky a emócie sa objavujú.
• Vnútorná otázka: „Je toto jediný spôsob, ako sa na to pozerať?“
• Spojenie sa s telom: Ukotvenie sa v pohybe a dychu posúva vnímanie z reaktivity do prítomnosti.
• Otvorenosť a pozvánka pre flexibilitu: Čím viac sme otvorení rôznym perspektívam, tým viac nachádzame vo svojom prežívaní uvoľnenie.

Prečo je zmena náročná?

Dysfunkcia má adaptívny účel. Preto namiesto posudzovania správania „trápne“ či „nevhodné“ je lepšia otázka:
„Čo pre neho/mňa toto správanie robí?“

Adaptácie, ktoré nám v detstve pomohli prežiť sa v dospelosti stávajú toxickými.

Tieto vzorce sa stali súčasťou našej osobnosti a sú hlboko vpísané do nášho nervového systému ako automatické reakcie na stres.

Dysfunkcia má adaptívny účel

Pozrime sa na to so zvedavosťou: „Čo pre neho/mňa toto správanie robí?“

Adaptívna dynamika dieťaťa mu pomáha vydržať stres a nestabilitu (ktoré môžu vyvolať až existenciálny strach, primitívnu agóniu), ale neskôr sa preň tieto adaptácie a mechanizmy stanú toxickými.

Napríklad stiahnutie sa do seba mohlo byť kedysi užitočné. Dieťa sa tak vyhlo strachu a chránilo sa pred bolesťou z opustenia. No v dospelosti mu limituje kvalitu vzťahov.

To, čo malo byť dočasným stavom, sa stalo trvalou črtou – vlastnosťou osobnosti.

Patológia začala ako adaptácia

Či už ide o depresiu, úzkosť, ADHD, OCD, poruchy správania, bipolárne ochorenie alebo psychózu. Začalo to ako adaptácia, ktorá bola v istom období nutná na prežitie. Dokonca nám možno zachránila život, ale dnes nás obmedzuje.

Keď sa však opakovane stretávame so spúšťačmi – situáciami, ktoré nám hoci len vzdialene pripomínajú tie pôvodné – náš mozog a nervový systém automaticky reaktivujú starú adaptáciu, ktorá je spojená s prežitím, a teda so strachom zo smrti.

Spája sa tu psychológia, neurológia a fyziológia.
Z psychologického hľadiska je to ťažké- Pretože keď si myseľ spája určité správanie s prežitím, je náročné sa ho vzdať bez vnútorného pocitu bezpečia.

Lipnutie na tom, čo nám kedysi zachránilo život je hlboko zakorenené v limbickom systéme ako automatická reakcia.

Spúšťač → Reakcia

To vysvetľuje, prečo je to také náročné s tým pracovať.
Je to hlboko vpísané do nervového systému a spojené so strachom o prežitie.

Dysfunkcie, choroby a patologické vzorce, ktoré nás postihujú, začali ako adaptácia na strach o život.
Sme tak väzňami svojho detstva.

Depresia nie je dedičná choroba

Naučili sme sa túto dynamiku, aby sme zachovali vzťahové puto.
Naučili sme sa potlačiť autenticitu a emócie, aby sme si udržali vzťah.

Pri depresii to často zahŕňa aj radosť, živelnosť, náklonnosť a lásku.

Obvody v našom mozgu, vrátane tých serotonínových, sa vyvíjajú v rannom detstve a ich vývoj je priamo ovplyvnený interakciou s primárnymi vzťahmi.
Ak sú naši opatrovatelia v strese, emocionálne chladní, alebo sú dokonca pre nás zdrojom strachu, náš serotonínový systém sa nevyvinie optimálne.
Potom máme celoživotnú tendenciu k depresii.

Deti však majú špecifické potreby – okrem jedla a fyzického bezpečia majú aj emocionálne potreby:

1. Bezpodmienečné prijatie
2. Lásku a pozornosť
3. Byť videní, počutí a oceňovaní za to, kým sú, nie za to, čo robia a ako sa správajú
4. Byť rešpektovaní

Ak tieto potreby nie sú naplnené, dieťa sa prispôsobí – a táto adaptácia si nesie následky.

Od adaptácií (patológie) k mechanizmom zvládania (správanie)

Keď sme ako deti nedostávali pozornosť, ktorú sme potrebovali, budeme po nej túžiť a snažiť sa ju získať.
Ak nám chýbalo uznanie, môžeme byť posadnutí úspechom.
Ak sme neboli oceňovaní, môžeme sa neustále snažiť plniť očakávania iných.
Ak sme neboli milovaní pre to, kým sme, môžeme sa stať extrémne „dobrí“ a poddajní – aby nás ľudia mali radi.
Ak sme nezažili bezpečnú pripútanosť, môžeme sa stať promiskuitní, prahnúci po romantických či sexuálnych dobrodružstvách.
Ak si nás nikto nevážil, môžeme sa snažiť vybudovať si spoločenský status – ale pritom zostaneme prázdni vo vnútri.

Túžba po úspechu, alebo aby ma ľudia potrebovali nesie v sebe tichú pochybnosť:
„Chcú mňa – alebo len to, čo im môžem dať?“

Potreba byť chcený sa nedá naplniť zvonku. Vzniká forma závislosti.

Ako sa vrátiť k autenticite?

Keď sme sa naučili, že autenticita ohrozuje vzťah, začali sme potláčať sami seba.

Čo s tým?

Súcit so sebou: 
Autenticita sa objaví, keď prestaneme bojovať sami so sebou.

Všímavosť: Pozoruj, aké myšlienky a emócie sa objavujú v náročných situáciách.

Práca s telom: Pohyb a dych môžu pomôcť uvoľniť staré reakcie.

Súcit so sebou: Autenticita sa objaví, keď prestaneme bojovať sami so sebou.

Praktická integrácia: Pohyb a dych

V OZ Relax a Šport pracujeme s pohybom, dychom a uvedomením, aby sme transformovali vnímanie a skúsenosť. Prostredníctvom telesných praktík pomáhame jednotlivcom posunúť sa od automatických reakcií k vedomej prítomnosti, čím vytvárame väčšiu slobodu v tom, ako prežívame realitu.

Rezervuj si konzultáciu s Raastim online alebo osobne.

Ako vnímate svoju skúsenosť?
Naše prežívanie reality nie je pevne dané – je formované vnímaním, emóciami a skúsenosťami z minulosti.
Aký vplyv to má na vás?

Stretli ste sa s niektorým z mechanizmov zvládania spomenutých v článku?
Ako ste ich rozpoznali a čo vám pomohlo ich pochopiť?

Ktorá myšlienka vás najviac oslovila alebo priniesla nový pohľad? Podeľte sa v komentároch.

Aké techniky alebo prístupy vám pomáhajú byť viac v kontakte so sebou a svojou skúsenosťou?
Možno váš prístup inšpiruje aj ostatných.

Napíšte svoj pohľad do komentára na blogu – vaše skúsenosti môžu byť cennou inšpiráciou pre ostatných.