Smrť ako tabu

Smrť ako tabu a prečo o nej nehovoríme

Smrť je istota v našom živote a zároveň najväčšie tabu našej spoločnosti.
Hovoríme otvorene o práci, vzťahoch, úspechoch aj neúspechoch, ale keď príde reč na smrť, väčšina z nás zrazu stíchne.

Prečo?

Strach z neznámeho. Smrť predstavuje hranicu, za ktorou naša kontrola aj vedomosti končia.

Kultúra mladosti a výkonu. V západnom svete oslavujeme mladosť, rýchlosť a úspech. Smrť do tohto obrazu nepatrí.

Nedostatok rituálov. Kedysi ľudia žili so smrťou bok po boku – doma, v rodine, v komunite. Dnes sme ju presunuli do nemocníc a ústavov. Stratili sme prirodzený jazyk a rámec, ako s ňou byť.

Bolestivé asociácie. Snáď každý z nás má skúsenosť so stratou. Smrť v sebe otvára spomienky, ktoré nechceme cítiť.

Práve mlčanie robí smrť desivejšou.
Keď o nej mlčíme, stáva sa strašiakom, ktorý nás ovplyvňuje potajomky v rozhodnutiach, hodnotách, aj v tom, čo odkladáme „na inokedy“.
Toto je ten paradox: len keď akceptujeme smrť, získavame možnosť voľby, ako chceme žiť.
Odmietanie nás drží v zajatí strachu. Akceptácia otvára priestor pre slobodu voliť si, čo je pre nás skutočne dôležité.

Práve preto vnímam pozvanie na špeciálnu edíciu Stage on Mars ako vzácnu príležitosť, kde sa smrť prestane skrývať v kútoch našej psychiky, a kde sa otázky menia na hry a nové perspektívy.

Chcem sa poďakovať Zuzane Šemelák, mojej kolegyni z Compassionate Inquiry, ktorá ma pozvala byť jedným z účastníkov tejto výnimočnej expedície.