Súcit voči sebe a druhým.
Autor: Raasti | 20. máj 2025 🟦 Slovenská verzia
Súcit: Ticho, ktoré vidí
„Láska je voňavá, súcit je jej vôňou.“
— Osho
Súcit nie je povinnosť. Nie je to „dobrá“ reakcia naučená v škole slušnosti.
Nie je to ani snaha zachraňovať svet, kým pritom horíme vo vlastom zabudnutí.
Skutočný súcit prichádza až vtedy, keď sme si dovolili cítiť vlastnú bolesť.
Nie ako tragédiu, ale ako bránu – cez ktorú sa srdce otvára tichu druhého.
Osho hovorí, že súcit je láska bez adresáta. Nie je závislý na tom, kto je pred nami. Je to vnútorný prebytok, ktorý sa rozlieva – bez nároku na výsledok.
A predsa…
Aj súcit má vrstvy.
Niektorý je reflex a iný je prítomnosť.
Niektorý bolí, lebo v ňom ešte bojujeme. Iný lieči, lebo už nebojuje s ničím.
V tomto článku sa pozrieme na päť úrovní súcitu podľa Dr. Gábora Matého – od empatie až po premenenú prítomnosť.
Nie ako teóriu, ale ako mapu.
Mapa, ktorá nás môže viesť – k druhému aj k sebe – jemnejšie, než sme boli zvyknutí.
Päť úrovní súcitu: Od empatie k premenenej prítomnosti
Dr. Gábor Maté, známy kanadský lekár a terapeut, rozlišuje päť prehlbujúcich sa úrovní súcitu. Každá z nich nás vedie hlbšie od bežnej ľudskej reakcie až po transformujúce videnie druhého v jeho celistvosti. Tento model je základom jeho terapeutického prístupu Compassionate Inquiry® a pozýva nás k hlbšiemu porozumeniu utrpenia druhých aj seba.
Súcit je slovo, ktoré často znie jemne, no jeho sila je hlboká. Je to viac než len súcitné gesto či láskavý čin. Skutočný súcit má schopnosť liečiť, prepájať a transformovať – nielen druhých, ale aj nás samých.
V nasledujúcom prehľade sa pozrieme na päť úrovní súcitu, ktoré nás pozývajú z povrchovej reakcie do priestoru hlbšieho videnia. Každá úroveň otvára nové dvere – od prirodzenej empatie až po schopnosť vidieť celistvosť aj tam, kde ju druhí nevidia.
Obyčajný ľudský súcit
Toto je prirodzená, spontánna reakcia, ktorú zažívame, keď vidíme niekoho trpieť.
Cítime s ním, želáme mu úľavu, a niekedy mu chceme pomôcť.
Je to súcit „z povrchu“ – bežný, no dôležitý začiatok.
Príklad
Na ulici si všimneš staršiu ženu, ako sa potkne a spadne. Okamžite k nej pribehneš, pomôžeš jej postaviť sa a spýtaš sa, či je v poriadku. Cítiš s ňou. Je ti to ľúto. Možno ani nevieš, čo povedať, ale tvoja prítomnosť je prirodzene láskavá.
Toto je inštinktívna reakcia súcitu. Pomáhame, lebo vidíme bolesť.
„Je mi to ľúto.“
„Chcem ti pomôcť.“
Súcit zvedavosti a porozumenia
V tomto stupni už nejde len o citovú odozvu, ale aj o úprimnú túžbu pochopiť, čo sa v človeku odohráva.
Otvára sa priestor pre otázky ako:
„Čo sa ti stalo? Ako si sa sem dostal?“
Príklad:
Priateľka ti povie, že znovu prepadla záchvatovému prejedaniu. Namiesto rady alebo prekvapenia sa spýtaš:
„Čo sa dialo v ten deň? Ako si sa cítila predtým, než si siahla po jedle?“
Začnete spoločne odkrývať hlbšiu potrebu a možno túžbu po bezpečí, ktorú jej jedlo krátkodobo naplnilo.
Ideme hlbšie pod povrch a hľadáme príčiny, príbehy, korene bolesti.
Súcit rozpoznania
Toto je moment, keď v utrpení druhého rozpoznávame aj niečo zo seba.
Uvedomujeme si, že nie sme oddelení. Že to, čo prežíva on, by sme mohli prežívať aj my alebo sme to už prežívali.
„Aj ja som bol v tme.“
„Tvoje slzy sú aj moje slzy.“
Príklad:
Klient ti rozpráva o tom, ako sa cíti neprijatý medzi ľuďmi. V určitom bode v tebe niečo zarezonuje a spomenieš si na vlastný moment, keď si stál v kúte ako dieťa, nepochopený, prehliadaný.
Bez toho, aby si hovoril o sebe, sa tvoje vnútro zjemní. Klient to cíti.
Nie je sám. Nie je čudný. Je ľudský.
Súcit vzniká v tichom „ja tomu rozumiem, lebo som tam tiež bol“.
Súcit pravdy
Nie vždy je súcit len o jemnosti. Niekedy je to aj odvaha povedať pravdu bez masky, bez prikrášlenia.
Ide o súcit, ktorý vidí pravdu o bolesti aj pravdu o sile, ktorú v sebe človek má.
„Nechránim ťa pred pravdou, lebo ti verím.“
Príklad:
Tvoj blízky sa sťažuje, že mu nikto nerozumie, a opakovane vybuchuje v hneve. Cítiš jeho bolesť, ale aj dôsledky jeho správania.
Povieš mu:
„Chápem, že sa cítiš sám. A zároveň vidím že tvoj hnev niekedy zraňuje ľudí, ktorí ťa majú radi. Môžeme sa pozrieť aj na to?“
Tento súcit hovorí pravdu a je číry, priamy a pritom stále láskavý a ukazuje dôveru v druhého.
Je číry, priamy a pritom stále láskavý.
Súcit možnosti
Najhlbšia forma súcitu – vidieť v druhom to, čo on sám ešte nevidí.
Vidieť jeho potenciál, jeho silu, jeho schopnosť uzdraviť sa, aj keď on sám je ešte v tme.
Tento súcit dôveruje.
Drží videnie toho, čo je možné, a vytvára priestor, aby sa to mohlo stať skutočnosťou.
„Verím ti, aj keď ty ešte nie.“
Príklad:
Klient ti v slzách hovorí:
„Ja už to nedám. Nikdy sa z toho nedostanem.“
Ty ticho sedíš, dýchaš s ním, pozeráš sa mu do očí a vravíš:
„Vidím, že je to teraz pre teba ťažké... ale zároveň… v tebe je niečo, čo sa nezlomilo. Niečo tiché, silné. Ja to cítim. Zatiaľ mi stačí, ak to budem držať za teba.“
Súcit možnosti je videnie svetla aj vtedy, keď ho druhý nevidí. A držanie tohto videnia bez nátlaku.
Súcit je odvaha byť prítomný pri bolesti, a zároveň vnášať do priestoru nádej.
Skutočná pomoc začína spôsobom, ako sa dívame a vnímame druhého človeka.
„Súcit je ochota byť s bolesťou – druhého aj vlastnou – bez potreby ju okamžite meniť alebo riešiť.“
— Gábor Maté
V tejto jednoduchej, no hlbokej vete sa skrýva podstata toho, čo znamená byť skutočne prítomný.
Súcit nie je snaha niekoho zachrániť. Nie je to ani okamžité „naprávanie“ alebo rýchla rada.
Je to schopnosť zostať aj pri utrpení bez súdenia, bez nátlaku, s otvoreným srdcom.
V terapeutickom prístupe Compassionate Inquiry® (Súcitné skúmanie) je súcit základným kameňom každého kontaktu. Len vďaka nemu sa môže človek cítiť naozaj bezpečne. A práve v bezpečí sa začínajú objavovať hlbšie vrstvy emócie, obranné mechanizmy, staré zranenia, ale aj nové možnosti.
Ďalší z jeho výrokov ešte viac rozširuje porozumenie súcitu:
„Súcit neznamená byť milý. Znamená povedať pravdu s láskavosťou.“
Súcit teda neznamená byť „mäkký“ alebo vyhýbať sa pravde. Naopak – ide o hlbokú odvahu byť pravdivý bez násilia, s jemnosťou, ktorá nepopiera pravdu, ale ju nesie tak, aby mohla byť počutá.
No práve tu sa natíska otázka: čo nás vedie k tomu, že súdime?
Prečo je tak náročné zostať pri bolesti len tak – bez potreby zasahovať, opravovať či hodnotiť?
Korene súdenia: Čo sa skrýva za našimi rýchlymi súdmi
1. Ochranný mechanizmus
Súdenie je často forma obrany. Ak ma niečo ohrozuje – napríklad správanie druhého – môžem ho začať súdiť, aby som si vytvoril odstup alebo pocit kontroly.
Namiesto toho, aby som cítil svoju zraniteľnosť, premietnem ju von: „On je lenivý“ môže v skutočnosti znamenať: „Neviem, čo s tým, cítim sa bezmocný.“
2. Zrýchlené vyhodnotenie pre prežitie
Náš mozog neustále skenuje okolie a rýchlo vyhodnocuje: Je to bezpečné? Je to ohrozenie?
Súdenie je často rýchla, energeticky úsporná odpoveď.
„Tento človek je divný“ môže byť len skratka pre: „Nie som si istý, či sa pri ňom cítim bezpečne.“
3. Naučené hodnoty a normy
Od detstva v nás spoločnosť, škola a rodina formovali obrazy o tom, čo je „normálne“, „správne“ či „dobré“.
Súdenie je často hlasom týchto noriem, ktorý v nás znie automaticky.
„Takto by sa správať nemal“ je hlas minulých autorít, nie hlas prítomnosti.
4. Nespracovaná bolesť alebo hanba
Ak v sebe nesieme nevypovedanú hanbu alebo bolestivé časti, môže byť príliš ťažké sa s nimi stretnúť priamo.
A tak ich namiesto toho presunieme na druhých.
„Pozri, ako zle to zvláda“ môže byť len tieňová forma vyjadrenia: „Aj ja sa bojím, že zlyhávam.“
5. Potreba mať jasno
Súdime, keď sa snažíme zaradiť veci do kategórií: dobré/zlé, správne/nesprávne, čierne/biele.
Paradox, neistota alebo priznanie si „neviem“ je pre mnohých veľmi náročné.
Súd je spôsob, ako uchopiť chaos a dočasne sa cítiť v poriadku.
6. Strata kontaktu so súcitom a telom
Súdenie je často hlas mysle bez kontaktu s telom.
Keď stratíme spojenie s dychom, telom a prítomnosťou, reagujeme rýchlo, ostro a zo zvyku.
Súcit však vyžaduje spomalenie, počúvanie a cítenie – a to je náročné bez praxe.
Sebareflexia: Kde v mojom živote súdim a čo tým vlastne chránim?
Skús sa na chvíľu zastaviť a vnímať tieto otázky. Nechaj ich v sebe dozrievať. Možno sa odpovede objavia v tele skôr než v hlave.
1. Kedy naposledy som niekoho (alebo seba) súdil?
Ako to vyzeralo? Aké slová, myšlienky, emócie sa objavili?
2. Čo som vtedy naozaj cítil pod povrchom?
Bezradnosť? Strach? Hanbu? Únavu? Pocit, že niečo nedokážem ovplyvniť?
3. Kde v tele to cítim, keď sa vo mne objaví súd?
Skús si len všimnúť – či sa niekde zatne sval, zmení dych, stiahne hrdlo...
4. Aký hlas som vtedy v sebe počul?
Bol to hlas môj? Alebo hlas niekoho z minulosti?
5. Čo by som potreboval počuť alebo zažiť namiesto súdu?
Podporu? Priestor? Dotyk? Slová porozumenia?
6. Čo sa zmení, keď na chvíľu pozvem do toho priestoru súcit?
Možno zistíš, že pod každým súdom sa skrýva túžba byť videný.
A pod každou túžbou je potreba bezpečia.
Súcit je bránou, cez ktorú vstupujeme do pravdy, ktorú si telo pamätá.
A práve preto bez súcitu pravda často zostáva chránená, skrytá, zamrznutá.
Súcit voči sebe nie je slabosť. Je to návrat domov.
Nie je to ospravedlnenie, prečo sa nesnažiť.
Ani prehliadanie svojich chýb.
Je to ochota pozrieť sa na seba s jemnosťou.
Nie cez oči kritika, ale cez oči toho, kto vie, čím si prešiel.
Ako teda prehĺbiť súcit voči sebe?
- Spomaľ a vnímaj telo.
Súcit nezačína v hlave, ale v nervovom systéme.
Všímaš si, kde je napätie? Môžeš si tam položiť dlaň a len dýchať? - Nazývaj si, čo cítiš, bez hodnotenia.
Nie „som precitlivený“, ale „cítim sa práve zraniteľne“.
Názov je dar – pomenovanie bolesti je prvý krok k uzdraveniu. - Pýtaj sa jemne, nie tvrdo.
Namiesto „prečo si to pokašľal?“ sa spýtaj:
„Čo si vtedy potreboval a nedostal?“ - Neponáhľaj sa do odpustenia.
Niekedy stačí byť chvíľu so smútkom.
Aj to je súcit – nedusiť, ale byť. - Uč sa vidieť seba očami, ktoré by si doprial inému.
Tak ako sa pozrieš na blízkeho človeka, ktorý trpí –
pozri sa raz takto aj na seba.
Súcit voči sebe je pôda, z ktorej môže rásť dôvera, hranice aj hlboké spojenie s druhými.
„Rozvíjaj v sebe lásku, ktorá nepozná hranice – voči všetkým bytostiam, nech sú kdekoľvek.“
— Buddha
Compassion Toward Ourselves and Others
Author: Raasti | May 20, 2025 🟥 English Version
Compassion: The Silence That Sees
True compassion is not a division—first for others, then for me, or only for myself.
It is a current that flows both ways.
Like breath: inhale, exhale.
Like heartbeat: give, receive.
Toward Others
To be truly compassionate with another means:
- to pause before judging,
- to be present without needing to fix,
- to recognize pain without shrinking away,
- to offer space instead of solutions.
It’s seeing the person behind the behavior,
the child behind the defense,
the story beneath the silence.
Toward Ourselves
To be compassionate with ourselves means:
- not abandoning ourselves when we feel shame or fear,
- not turning into the critic when we fall short,
- being curious instead of cruel,
- staying with what hurts without needing to rush it away.
It means saying to yourself:
"I see you. I’m not going anywhere."
The Bridge Between
When we cultivate compassion inward,
we expand our capacity to hold others.
When we truly witness another with love,
we remember what it’s like to deserve that gaze ourselves.
One nurtures the other.
They are not separate practices.
They are one movement—the heart remembering its wholeness.
"May I meet my pain like I would meet yours.
May I meet your pain like I would meet mine."
"Love is fragrant. Compassion is its fragrance."
— Osho
Compassion is not an obligation.
It’s not a “nice” reaction taught in the school of manners.
Nor is it the urge to save the world while we ourselves burn in self-forgetting.
True compassion arises only when we’ve allowed ourselves to feel our own pain—
not as tragedy, but as a doorway through which the heart opens to the silence of another.
Osho says compassion is love without a target.
It doesn’t depend on who stands before us.
It’s an inner overflow, pouring out—without needing a result.
And yet...
Even compassion has layers.
Some is reflex. Some is presence.
Some hurts—because we’re still in battle.
Some heals—because we’re no longer fighting anything.
In this article, we explore the five levels of compassion described by Dr. Gabor Maté—
from empathy to transformed presence.
Not as theory, but as a map.
A map that can guide us—toward others and toward ourselves—more gently than we are used to.
The Five Levels of Compassion: From Empathy to Transformed Presence
Dr. Gabor Maté, the renowned Canadian physician and therapist, outlines five deepening levels of compassion.
Each one takes us further—from a common human reaction to a transformative way of seeing the whole person.
This model forms the foundation of his therapeutic approach, Compassionate Inquiry®, and invites us into deeper understanding—of others’ pain, and of our own.
Compassion is a word that often sounds soft, but its power runs deep.
It’s more than a kind gesture or caring act.
True compassion has the power to heal, connect, and transform—not just others, but also ourselves.
Let’s look at each level—each one inviting us from surface reaction into deeper perception.
Each level opens a new door: from natural empathy to the capacity to see wholeness even where others see only brokenness.
1. Ordinary Human Compassion
This is the natural, spontaneous response we have when we witness someone in pain.
We feel with them, wish them relief, and may even want to help.
It’s compassion “from the surface”—simple, but a vital beginning.
Example:
You see an elderly woman stumble and fall in the street.
You rush over, help her up, and ask if she’s okay.
You feel with her. You’re sorry it happened.
Maybe you don’t even know what to say—but your presence is kind.
This is instinctive compassion.
We help because we see pain.
"I’m so sorry."
"I want to help."
2. Compassion of Curiosity and Understanding
At this level, it’s not just about feeling—it’s about the genuine desire to understand what’s happening inside the other person.
A space opens up for questions like:
"What happened?"
"How did you get here?"
Example:
A friend tells you she had another episode of binge eating.
Instead of offering advice or reacting with surprise, you ask:
"What was happening that day?"
"How did you feel right before you reached for food?"
Together, you begin uncovering deeper needs—perhaps a longing for safety that food briefly satisfied.
We go beneath the surface, seeking causes, stories, and the roots of pain.
3. Compassion of Recognition
This is the moment when, in someone else’s suffering, we recognize something of our own.
We realize we’re not separate.
What they’re experiencing—we could too. Maybe we already have.
"I’ve been in the dark too."
"Your tears are my tears."
Example:
A client shares how they feel unwelcome among people.
Something inside you stirs.
You remember standing alone as a child, overlooked and misunderstood.
Without speaking of your story, your inner tone softens.
The client feels it.
They are not alone. Not strange. Just human.
Compassion arises in the quiet:
"I understand—because I’ve been there too."
4. Compassion of Truth
Compassion isn’t always soft.
Sometimes it’s the courage to speak truth—without a mask, without sugar-coating.
This is the compassion that sees both the pain and the power within the person.
"I won’t protect you from the truth—because I believe in you."
Example:
A loved one complains that no one understands them, while often exploding in anger.
You feel their pain—but also the impact of their actions.
You say:
"I understand that you feel alone. And at the same time, I see how your anger can hurt those who care about you. Can we look at that too?"
This compassion is honest, clear, and yet still kind.
It expresses trust in the other’s capacity to face truth.
5. Compassion of Possibility
The deepest form of compassion—
is seeing in someone what they cannot yet see in themselves.
Seeing their potential, their strength, their capacity to heal—even when they feel lost.
This compassion trusts.
It holds a vision of what’s possible, creating space for it to become real.
"I believe in you—even if you don’t yet."
Example:
A client says through tears:
"I can’t do this anymore. I’ll never get through this."
You sit quietly. You breathe with them. You meet their eyes and say:
"I see it’s so hard for you right now… and at the same time… there’s something in you that hasn’t broken. Something quiet. Strong. I can feel it. For now, I’ll hold it for you."
Compassion of possibility is seeing the light even when the other cannot.
And holding that vision—without pressure.
The Courage to Stay with Pain, and Still Bring Hope
True compassion is the courage to stay present with pain—
while still bringing hope into the space.
Real help begins with how we look at and sense another human being.
Compassion is a gateway into the truth that the body remembers.
And without compassion, that truth often remains hidden, protected, frozen.
Compassion Toward Ourselves is Not Weakness—It’s Coming Home
It’s not an excuse to stop trying.
Nor is it ignoring our mistakes.
It’s the willingness to look at ourselves with gentleness—
Not through the eyes of a critic,
but through the eyes of someone who knows what we’ve been through.
So how can we deepen compassion toward ourselves?
- Slow down and notice the body.
Compassion doesn’t start in the head—it begins in the nervous system. - Where is the tension?
Can you place your hand there and simply breathe? - Name what you feel—without judgment.
Not "I’m too sensitive," but "I feel vulnerable right now."
Naming is a gift.
Naming pain is the first step toward healing.
- Ask gently, not harshly.
Instead of "Why did you mess up?" ask:
"What did you need then that you didn’t get?" - Don’t rush into forgiveness.
Sometimes, just sitting with sadness is enough.
That too is compassion—not silencing, but being with. - Learn to see yourself with the eyes you would give to another.
The way you’d look at a suffering loved one—
Look at yourself that way, just once.
Compassion toward ourselves is the soil from which trust, boundaries, and deep connection with others can grow.
"Develop a boundless love toward all beings, wherever they are."
— Buddha