Vedomie a vnímanie

Vnímanie nie je fotografia reality

Keď sa pozeráme na strom, počujeme hudbu alebo cítime vôňu kávy, máme prirodzený pocit, že jednoducho registrujeme svet taký, aký je.

Naše vnímanie však funguje aktívnejšie.

Zmysly prijímajú informácie z prostredia a nervový systém ich spracúva, organizuje a interpretuje. To, čo nakoniec vedome zažívame, je výsledkom tejto komplexnej činnosti.

Mozog pritom pracuje aj s tým, čo už pozná: so skúsenosťou, očakávaniami, pamäťou, aktuálnym stavom tela a kontextom.

Preto môžu dvaja ľudia zažiť tú istú situáciu veľmi odlišne.

Neznamená to, že realita neexistuje.

Znamená to, že náš prístup k nej je vždy sprostredkovaný.

Zmysly nám ukazujú iba časť sveta

Ľudské telo má nádherný, no zároveň obmedzený rozsah vnímania.

Vidíme iba určitú časť elektromagnetického spektra. Počujeme iba určitý rozsah frekvencií. Naša pozornosť dokáže v jednom okamihu spracovať iba časť dostupných informácií.

A naše vnímanie sveta nevzniká iba prostredníctvom piatich klasických zmyslov.

• Exterocepcia – informácie prichádzajúce z vonkajšieho prostredia.
• Interocepcia – vnímanie vnútorného stavu tela: dychu, srdcového rytmu, hladu, napätia, teploty či únavy.
• Propriocepcia – vnímanie polohy a pohybu vlastného tela.
• Vestibulárny systém – orientácia, rovnováha a pohyb v priestore.

Naše prežívanie teda nikdy nie je iba „v hlave“. Telo je súčasťou spôsobu, akým zažívame svet.

Stav tela mení spôsob, akým čítame realitu

Predstav si neutrálny výraz tváre druhého človeka.

Keď sa cítiš pokojne a bezpečne, môžeš ho vnímať jednoducho ako neutrálny.

Keď si vyčerpaný, vystresovaný alebo v napätí, ten istý výraz môže pôsobiť odmietavo alebo hrozivo.

Vonkajšia situácia sa pritom nemusela zmeniť.

Zmenil sa stav systému, ktorý ju interpretuje.

Práve preto je pri sebapoznaní také dôležité nevšímať si iba svoje myšlienky.

Môžeme sa pýtať:

• Čo sa deje v mojom tele?
• V akom stave práve som?
• Čo očakávam, že sa stane?
• Čo z minulosti prinášam do tejto chvíle?

Myseľ ako tvorca modelu

Jednou z užitočných metafor je predstaviť si myseľ ako systém, ktorý vytvára model sveta.

Niečo podobné robí VR headset.

Virtuálna realita nevytvára skutočný les. Vytvára presvedčivú reprezentáciu lesa, v ktorej sa môžeme orientovať.

Táto metafora má svoje hranice, no pomáha vystihnúť jednu dôležitú vec:

To, čo prežívame, nie je surová realita bez sprostredkovania.

Je to skúsenosť vytvorená zo zmyslových informácií, telesného stavu, pamäte, predchádzajúceho učenia a interpretácie.

Mapa však nie je krajina.

A náš vnútorný model sveta nie je celý svet.

Keď vidíme vlastný príbeh ako realitu

Veľká časť našich konfliktov vzniká práve tu.

Niečo sa stane.

Telo zareaguje.

Vznikne emócia.

Myseľ situácii priradí význam.

A veľmi rýchlo už neprežívame iba udalosť, ale aj príbeh o nej.

Tieto interpretácie môžu byť pochopiteľné. Často majú svoju históriu.

Stále však zostávajú interpretáciami.

Sebapoznanie preto neznamená automaticky veriť všetkému, čo si o sebe alebo o druhých myslíme.

Znamená rozvíjať schopnosť rozlišovať:

• Čo sa stalo?
• Čo cítim?
• Čo si o tom vysvetľujem?
• A čo z toho naozaj viem?

A čo je vedomie?

Tu sa dostávame na inú úroveň otázky.

Vieme skúmať mozgové procesy súvisiace s pozornosťou, vnímaním, pamäťou alebo vedomými stavmi.

Otázka čo je samotné vedomie však zostáva otvorená.

Je vedomie výsledkom činnosti mozgu?

Je základnou vlastnosťou reality?

Alebo je samotná otázka postavená spôsobom, ktorému ešte úplne nerozumieme?

Veda, filozofia a kontemplatívne tradície na tieto otázky ponúkajú rozdielne odpovede.

Je užitočné ich nezamieňať.

Pohľad neduálnych tradícií

Tradície ako Advaita Vedanta či niektoré smery budhizmu skúmajú vedomie z inej perspektívy.

Namiesto otázky:

Ako vzniká vedomie?

sa pýtajú:

Čo môžeme o vedomí zistiť priamo vo vlastnej skúsenosti?

Tento pohľad nevychádza primárne z merania mozgu. Je to filozofické a kontemplatívne skúmanie.

Jedna z jeho základných otázok znie:

Môžeme vedomie pozorovať ako objekt?

Myšlienku si môžeme všimnúť.

Emóciu si môžeme všimnúť.

Telesný pocit si môžeme všimnúť.

Zvuk si môžeme všimnúť.

Ale čo je to, čo vie, že tieto skúsenosti práve prebiehajú?

Od obsahu skúsenosti k samotnému prežívaniu

Predstav si oblohu.

Mraky sa objavujú a miznú. Menia tvar, hustotu aj farbu.

Obloha ich nemusí zastaviť, aby zostala oblohou.

Je to iba metafora, no môže nám pomôcť pri sebapozorovaní.

Myšlienky prichádzajú a odchádzajú.

Emócie sa menia.

Telesné vnemy sa menia.

Obrazy, spomienky a nálady sa menia.

A napriek tomu je tu priebežne schopnosť uvedomovať si, že sa niečo deje.

Práve tu začína priama otázka:

Som iba tým, čo sa v skúsenosti mení, alebo je možné všimnúť si aj samotný priestor, v ktorom sa zmena objavuje?

Túto otázku nemusíme okamžite vyriešiť.

Môžeme ju skúmať.

Skúsenosť pred vysvetlením

Je to jednoduchý posun:

od vysvetľovania skúsenosti k samotnej skúsenosti.

Sebapoznanie nie je iba poznanie vlastného príbehu

Keď hovoríme o sebapoznaní, často myslíme:

• poznať svoje potreby,
• históriu,
• vzorce,
• zranenia,
• emócie,
• hranice,
• hodnoty.

To všetko je dôležité.

Existuje však aj ďalšia rovina skúmania.

Kto je ten, kto toto všetko poznáva?

Nie je potrebné na túto otázku vytvoriť ďalšiu teóriu.

Možno stačí zostať pri nej chvíľu otvorený.

Ako sa to môže prejaviť v každodennom živote?

Tieto otázky majú význam vtedy, keď sa dotknú spôsobu, akým žijeme.

Všímavosť

Všímaj si okamih medzi tým, čo sa stalo, a tým, čo si o tom začneš myslieť.

Niekedy je to veľmi krátky priestor.

Práve tam môže vzniknúť väčšia sloboda.

Kontakt s telom

Keď cítiš napätie, neistotu alebo silnú emóciu, venuj chvíľu telesnej skúsenosti.

Kde ju cítiš?

Aký má charakter?

Čo sa zmení, keď ju nemusíš okamžite vysvetliť?

Sebapozorovanie

Všímaj si, ako tvoj aktuálny stav ovplyvňuje interpretáciu sveta.

Únava, stres, hlad, strach či pocit bezpečia môžu meniť spôsob, akým čítame tú istú situáciu.

Otvorené otázky

Niektoré otázky nepotrebujú rýchlu odpoveď.

Poznaj sám seba