Terapia

Vlastné zdroje v terapii

Autor: Raasti | 02. jún 2025 🟦 Slovenská verzia

„Hľadať zdroje je ako hľadať vodu, keď si sám studňa.“

„Nehľadaj, nepátraj, nevypytuj sa, neklop, nevyžaduj – relaxni sa.
Keď sa uvoľníš, príde to.
Keď sa uvoľníš, je to tam.
Keď sa uvoľníš, začneš s tým vibrovať.“
(Osho – The Sun Rises in the Evening)

Téma vlastných zdrojov (inner resources) zohráva v terapii kľúčovú úlohu. Podľa tohto prístupu nejde o niečo, čo by človek potreboval hľadať vonku. Vlastné zdroje sú prítomné už v nás – len ich často zakrývajú vrstvy bolesti, obrán a adaptačných mechanizmov, ktoré vznikli v detstve.

Terapia nie je o tom, že terapeut klientovi niečo dá. Nie je to oprava, ale odkrývanie. Práca spočíva vo vytváraní priestoru, v ktorom sa prirodzene objavujú emócie, vnútorná pravda a schopnosť cítiť, čo v nás už bolo prítomné dávno predtým, než prišlo zranenie.
„Tento prístup krásne vystihuje filozofiu Compassionate Inquiry® Gábora Matého, kde sa nehľadá riešenie, ale citlivým spôsobom odkrýva to, čo už v človeku je.“

Otázky ako „Kedy si sa cítil v kľude?“ alebo „Čo ti dávalo silu v detstve?“ otvárajú dvere k týmto zdrojom.

Pamäť bezpečia

Telo si pamätá. Pamätá si dotyk, hlas, vôňu, pohyb, pohľad na nebo, prítomnosť druhého človeka. Tieto zážitky môžu pôsobiť ako regulačné body, ktoré umožňujú nervovému systému prejsť z ohrozenia do spojenia. Aj ticho, aj plač, aj dych môžu byť bránami k pocitu bezpečia.

Zdroje sú momenty, keď sme boli v kontakte so životom. Terapia nám pomáha ich znovu precítiť – nie iba rozumovo, ale hlavne telesne - neurobiologicky.
„Ako hovorí Maté, uzdravenie nenastáva rozumovým pochopením, ale cez opätovný kontakt s telom – s tým, čo bolo kedysi príliš bolestivé precítiť.“

Rozlišovanie medzi zdrojom a adaptáciou

Nie všetko, čo vyzerá ako sila, je skutočným zdrojom. Niektoré správania sú len adaptačné mechanizmy, ktoré nám kedysi pomohli prežiť. Napríklad perfekcionizmus, potreba byť neustále užitočný, výkonové nastavenie, potláčanie potrieb, prehnaná starostlivosť o druhých – to všetko môže vyzerať ako sila, no v skutočnosti ide často o obranu.
„V tomto prístupe je kľúčové rozpoznať, že to, čo nám kedysi pomohlo prežiť, už dnes nemusí slúžiť životu. A práve v tejto citlivej zmene spočíva liečenie.“

Zdroje podporujú spojenie. Adaptácie podporujú prežitie. Jedno uzdravuje, druhé udržiava vzdialenosť.

Prítomnosť ako živý zdroj

Prítomnosť nie je technika. Je to stav bytia. Byť v tele, cítiť dych, vnímať dotyk podlahy, počuť vlastný hlas. Prítomnosť je základ, na ktorom sa môže budovať dôvera a regulácia. Človek, ktorý žije mimo prítomnosti, je často uväznený v minulosti, ktorá sa opakuje.

Prítomnosť však nie je samozrejmá. Vyžaduje bezpečný priestor. A práve ten môže terapia ponúknuť.
„Maté zdôrazňuje, že pocit bezpečia nie je emocionálny luxus – je to neurobiologická nevyhnutnosť pre uzdravenie a integráciu.“

Otázky, ktoré otvárajú kontakt so zdrojom

Kedy si sa cítil celistvý, v spojení, uvoľnený?
Čo ti kedysi pomáhalo zvládať náročné situácie?
Ktoré miesta alebo momenty ti dodávali silu, aj keď si o nej nevedel?
Ako sa cíti tvoje telo, keď sa nemusíš prispôsobovať ani brániť?
Môžeš si teraz všimnúť niečo v sebe, čo je pokojné alebo stabilné?

Čo sú to glimmers?

Glimmers sú jemné signály bezpečia, spojenia, radosti alebo uvoľnenia, ktoré nervový systém zaznamená.
Termín zaviedla Deb Dana v rámci polyvagálnej teórie – ako opak „triggers“.
Kým trigger spúšťa obranné reakcie, glimmer jemne otvára dvere k regulácii a spojeniu.

Ako to súvisí so zdrojmi?

Vlastné zdroje v terapii často nie sú mohutné alebo dramatické.
Naopak – bývajú tiché, jemné, niekedy prehliadané.
Presne ako glimmers.

Zdanlivo nenápadné momenty, ktoré však v nervovom systéme zanechajú hlbokú stopu spojenia:

Pocit tepla pri srdci – ako krátky záblesk spojenia s niekým alebo niečím dôležitým
Spomienka na bezpečné miesto – ako nádych pokoja v celom tele
Dotyk zeme pod nohami – ako jemné ukotvenie, návrat do tela
Pohľad na strom alebo nebo – ako pocit, že nie som oddelený od života
Slza pravdy – ako záblesk vhľadu, ktoré sa vynorilo z hlbín

Každý z týchto momentov môže byť vnútorným glimmerom – svetielkom na hladine života, ktoré na okamih zažiari, a ak mu venujeme pozornosť, vedie nás späť domov.

Zdroj nie je niečo mimo nás. Je to to, čo v nás zostalo celé aj napriek tomu, čo sa stalo. Terapia nám môže pomôcť tento zdroj znovu pocítiť. Niekedy sa to udeje cez slzy, inokedy cez ticho, alebo cez dotyk chodidla so zemou. Niekedy cez slová, ktoré sme nikdy predtým nevyslovili.

Prečo je to dôležité?

V terapii (a živote) často hľadáme veľké zmeny, no práve glimmers – tie malé, pozitívne signály – sú prvým krokom k uzdraveniu. Sú pozvánkou späť do tela, do prítomnosti, do regulácie.

Zdroje a glimmers sú teda často to isté, len z iného uhla pohľadu:

Z pohľadu tela: Glimmer = mikro-okamih, keď sa vagový nerv aktivuje v prospech spojenia.
Z pohľadu duše: Zdroj = miesto, kde sa opieram o niečo, čo ma spája so životom.

Z pohľadu traumy: Obidvoje sú pripomienkou, že nie som len moje zranenie.

Naše zdroje sú ako jemné svetielka, ktoré sa odrážajú na hladine tečúcej vody nášho života – mihotavé, prchavé, tiché.

Niektoré prídu ako záblesk spomienky, iné ako pocit tepla v hrudi, keď niekto vysloví pravdivé slovo.
Ukazujú smer tým že sú pravdivé.
A keď sa im naučíme dôverovať, stanú sa kotvami – vnútornými orientačnými bodmi, ktoré nás držia, keď vietor zmeny veje príliš silno.

Nie sú to kúzla z vonkajšieho sveta.
Nie sú to odpovede zvonku.
Sú to záblesky toho, kým už sme.
„Ako hovorí Maté, to, čo hľadáme, nie je mimo nás – je to prítomnosť pre seba, ktorá bola narušená, keď sme sa museli od seba odpojiť, aby sme prežili. Uzdravenie znamená, že sa môžeme vrátiť.“

A možno práve preto, keď ich v tichu zazrieme,
pripomínajú nám, že my sami sme tým šťastím, ktoré sme celý čas hľadali.

Ako to využiť v terapii?

V štýle Compassionate Inquiry® kladieme otázky, ktoré nie sú racionálne, ale dotýkajú sa tela, pamäte a duše. Ich cieľom nie je nájsť odpoveď, ale skôr prehĺbiť prítomnosť.“
„Bolo dnes niečo, čo ťa na chvíľu upokojilo alebo potešilo – aj keď len na dve sekundy?“
„Kedy naposledy tvoj systém zareagoval malým nádychom bezpečia?“

Pomôcť klientovi všímať si jemné pozitívne pocity, ktoré bežne ignoruje.
Učiť ho, že regulácia začína glimmerom, nie obrovskou zmenou.
Pomaly budovať dôveru v zdroje, ktoré sú v ňom len na ne zabudol.

Kotvenie zdrojov v NLP

O čo ide?

Kotvenie zdrojov (resource anchoring) je technika z Neuro-lingvistického programovania (NLP), ktorá umožňuje človeku aktivovať pozitívny vnútorný stav v konkrétnom momente – vedome, cielene a opakovane.

Základná myšlienka: ak sa určitý vnútorný stav (napr. pokoj, sila, istota) spojí s konkrétnym podnetom (napr. dotyk, gesto, slovo), môže byť tento podnet neskôr použitý na jeho opätovné vyvolanie.

Ako to funguje?

Mozog prirodzene vytvára asociácie medzi podnetmi a zážitkami.
Keď si v intenzívnom vnútornom stave a zároveň použiješ špecifický podnet (napr. stlačenie prstov), nervový systém si túto kombináciu uloží. Neskôr môže ten istý podnet aktivovať celý stav.

Ide o vedomé vytváranie pozitívneho neurologického prepojenia medzi zážitkom a telesným signálom.

Postup krok za krokom:

Vyber si stav, ktorý chceš zakotviť
Napríklad pokoj, odvaha, dôvera, sústredenie, otvorenosť.
Nájdi spomienku alebo si predstav situáciu, v ktorej si tento stav prežíval.
Dôležité je, aby bol zážitok zmyslový, telesný a čo najživší.
V čase vrcholu prežívania stavu použi kotvu
Napríklad: stlač si prsty, polož ruku na srdce, dotkni sa zápästia, urob špecifické gesto alebo pohyb.
Ukonči zážitok a premeň pozornosť
Pozri sa okolo seba, naruš prepojenie, napríklad pohybom alebo rozhovorom.
Otestuj kotvu
Po chvíli zopakuj rovnaký podnet a sleduj, či sa stav vráti.
Zopakuj viac krát pre upevnenie
Čím viac opakovania, tým silnejšia a spoľahlivejšia kotva.

Kedy sa kotvenie používa?

Počas sebaregulácie v náročnej situácii
Pri terapeutickej práci, ako stabilizačný prvok
Ako príprava pred vstupom do zraniteľnej témy
Pri prepise náročných spomienok novým zdrojovým stavom

Príklad z praxe:

Klient si spomenie na chvíľu, keď sa cítil hlboko uvoľnený – napríklad pri mori. Vstúpi do tej spomienky celým telom. V momente, keď je stav najintenzívnejší, začne si jemne stláčať palec a ukazovák. Tento pohyb opakuje viackrát počas zážitku. Neskôr, keď je v strese, zopakuje rovnaký pohyb – a systém si „spomenie“ na stav pokoja.

Kotvenie nie je hra mysle – funguje len vtedy, ak je stav reálne precítený.
Kotva by mala byť jednoduchá, konkrétna a jedinečná.
Funguje ešte silnejšie, keď je prepojená s telesným zážitkom (nie len predstavou).
Jeden človek môže mať viacero kotiev pre rôzne zdroje – napríklad odvahu, pokoj, súcit alebo jasnosť.

Príbeh o lyžičke s olejom

(prerozprávaný z Alchymistu)
Santiago sa vybral za múdrym mužom, aby zistil, v čom spočíva tajomstvo šťastia.
Ten mu podal lyžičku s dvoma kvapkami oleja a povedal:
„Prejdi sa po mojom paláci. Pozri si všetko, ale dávaj pozor, aby si nevylial olej.“

Santiago sa prechádzal so zrakom upretým do lyžičky, sústredený na každý krok.
Keď sa vrátil, muž sa spýtal:
„Všimol si si moje koberce, záhrady, stropy, sochy?“

Mladík pokrútil hlavou.
„Choď znova,“ povedal muž, „a teraz sa dívaj.“

Tentoraz Santiago kráčal s otvorenými očami – všímal si farby, vône, ticho, výšky.
No keď sa vrátil, kvapky oleja boli preč.

Múdry muž sa usmial a povedal:
„Tajomstvo šťastia spočíva v tom, že si všímaš krásu sveta – a pritom pamätáš na kvapky oleja vo svojej lyžičke.“