Vzťah vs. autenticita

Autor: Raasti | 09. júl 2025 🟦 Slovenská verzia

„Niekedy musíš zablúdiť do vlastného bludiska, aby si zistil, kto si.“

Tento obraz vyjadruje, že:

• Poznanie seba samého nepríde vždy po priamej ceste.
• Niekedy „zablúdiť“, skúsiť cesty, ktoré ťa zmetú, či zmätú, alebo dokonca vedú do slepých uličiek.
• To „bludisko“ je metafora pre vnútorný svet pre myšlienky, pocity, otázky, presvedčenia, pochybnosti, naše protichodné túžby.
• Až keď tým všetkým prejdeš často opakovane, začneš vidieť pravdu o sebe, kto si bez masiek, bez rolí, ktoré hráš pre druhých.
  

„Najlepší spôsob, ako začať byť autentický, je priznať si, že vlastne neviem, kto som.“

Toto nie je známy citát od žiadneho konkrétneho autora. To je skôr múdrosť, ktorá vychádza z existenciálnych a spirituálnych tradícií, veľmi podobná myšlienkam, ktoré vyjadrovali:

• Ramana Maharshi učil, že otázka „Kto som ja?“ vedie k priamemu skúmaniu, a teda k oslobodeniu od falošného ja.
• Rupert Spira hovorí, že pravé poznanie je rozpoznanie, že nevieme, kto sme na úrovni konceptu, a to otvára priestor priamej skúsenosti bytia.
• Osho často hovoril, že ak človek nevie, kto je, je to požehnanie, pretože môže zostať otvorený, slobodný a autentický.
• Sadhguru hovorí, že nevedieť je základnou cestou k poznaniu, lebo len v nevedomí je možnosť nového vnímania.

Vzťah a autenticita sú dve potreby, ktoré tvoria naše bytie

Ľudské bytosti majú dve základné potreby.
Jednou z nich je vzťah, prepojenosť, citová väzba.
Je to blízkosť s iným človekom za účelom ochrany, starostlivosti, výživy. Alebo naopak, aby sme túto ochranu, starostlivosť a výživu mohli dávať my.

Ľudské mláďa je nesmierne bezmocné, zraniteľné.
Bez vzťahu neprežije.
Vzťahové puto je preto nepostrádateľnou biologickou potrebou pre prežitie.
Naša nervová sústava je naň priamo nastavená.

„Deti spolu s láskou potrebujú byť videné také, aké sú. Potrebujú, aby ich niekto spoznal, rozpoznal a prijal v celom ich emočnom spektre.“

V rozhovoroch Gábor Maté veľakrát vysvetľuje, že:

„Láska sama osebe nestačí, ak sa nedotýka toho, kým v skutočnosti sme.“

„Ak sme boli milovaní, ale nebolo nám dovolené byť sami sebou, vzniká trauma.“

Ak nám súčasne nebolo dovolené byť tým, kým sme,
ak sme potláčali svoje skutočné pocity, túžby alebo prejavy, aby sme si udržali ich lásku, pozornosť alebo schválenie v našom vnútri sa vytvoril hlboký konflikt, ktorý je základom traumy.

Ako to vyzerá v praxi?

• Ak si bol ako dieťa smutný a povedali ti „neplač, to nič nie je“, naučil si sa, že smútok je neprijateľný.
• Ak si bol nahnevaný a počul si „nehnevaj sa, buď dobrý chlapec / dobré dievča“, naučil si sa, že tvoj hnev je zlý a ohrozuje vzťah.
• Ak si bol zvedavý, hlučný, energický a počul si „už buď ticho, nezavadzaj“, naučil si sa, že tvoja živelnosť je príliš.

Tak si dieťa začne myslieť:
„Ak chcem byť milovaný, potrebujem potlačiť, kto som.“

Čo z toho plynie?

Láska, ktorá nás nevidí a neprijíma takých, akí sme, zanecháva stopu.
Aj keď bola úprimná, aj keď to naši rodičia mysleli najlepšie.

A ak nie tak v nás vznikol vzorec:
„Musím byť niekým iným, aby som bol milovaný.“
A to je podstata vývinovej traumy.

Podobné myšlienky nájdeme aj u Alice Miller, ktorá hovorila o „potrebe byť zrkadlený“ a o tom, že aj rodičia, ktorí milujú, môžu nevedome vychovávať deti tak, že musia potláčať svoje pravé ja.

Autenticita znamená:

• vedieť, rozumieť a oceniť, kým sme,
• byť v kontakte so svojím telom a pocitmi,
• byť prepojený so svojou intuíciou a vnútornými signálmi, schopný ich vyjadriť a riadiť sa nimi.

Predstavte si, čo by sa stalo, keby ste kedysi v prírode neboli v spojení s týmto vnútorným kompasom.
Nevedeli by ste rozpoznať nebezpečenstvo.
Nevedeli by ste, čo potrebujete.
Bez tohto hlbokého spojenia by ste jednoducho neprežili.

Vzťah a autenticita, je možné mať oboje?

Áno a však problém nastane, keď sa tieto dve potreby dostanú do rozporu.
Dieťa ktoré má jeden alebo dva roky a jeho autenticita ohrozuje vzťahovú väzbu, vždy si vyberiete vzťah na úkor autenticity.
Prečo?
Lebo potláčanie svojho pravého ja sa stáva stratégiou prežitia.
Udržuje si vzťah, bez ktorého by sme pravdepodobne neprežili doslova od hladu.

Inštinkt prežitia nám šepká:

„Schovaj hnev. Neprotestuj. Nehovor NIE. Buď dobrý.“

Je to inštinktívna adaptácia náš nevedomý mechanizmus prežitia.

Keď obetujeme autenticitu pre vzťah

Keď raz začne toto obetovanie autenticity, nastáva smutný posun.
Stačí náznak straty vzťahu a cítime strach až na smrť.
Pretože naša detská myseľ si zafixovala: vzťah = prežitie.

Ako to vyzerá navonok

Snažíme sa zavďačiť, byť „dobrí“, príťažliví, vyhľadávame obľubu,potláčame hnev...
Sú to osobnostné rysy, ktoré slúžia hlbšiemu účelu zachovať vzťah, ktorý bol kedysi otázkou prežitia.

Časom sa s touto „ochrannou maskou“ stotožníme.
Začneme sa vnímať podľa nej a uveríme, že toto sme my.
A tak sa staneme niekým, kým sme sa naučili byť namiesto toho, aby sme boli tým, kým naozaj sme.

Za sklom sa mihne dych,
úsmev stíchne v očiach.
Kto tu zostal,
keď maska spadla?

Pravá autenticita nie je proti vzťahom

Naša prirodzenosť je byť prepojení, spoločenskí, zdravo pripútaní.
Keď si vyberieme autenticitu, neznamená to, že si vyberáme ju namiesto vzťahu.
Znamená to, že si vyberáme pravdu.
A ak je tá pravda, že tento vzťah nefunguje, tak z neho odídeme.

A tak sa pýtame: Čo si vybrať?

Sme ešte stále tie malé deti, ktoré potrebujú potvrdenie zvonku, aby prežili?
Alebo sme dospelí, ktorí môžu stáť vo svojej pravde a byť sami sebou?

Čo s tým?

Práca spočíva v tom, aby sme postupne pomaly a so súcitom začali budovať novú mapu:

• Vzťah sami so sebou.
• Vzťah, kde je bezpečné cítiť, čo cítime, povedať pravdu, aj keď je nepohodlná.
• Vzťah, kde vieme, že ak stratíme niekoho zvonka, zostávame verní sami sebe.

„Autenticita je náš najhlbší kompas. Bez nej nevieme, kam ísť.“

Autenticita nie je agresívne trvanie na svojom. Je to jemné, otvorené a zvedavé skúmanie toho, čo je naozaj prítomné v našom vnútri a učenie sa, že je v poriadku to vyjadriť.

Ako to súvisí s nastavovaním hraníc v detstve a neskôr v dospelosti?

Ako deti sa nenaučíme nastavovať hranice, ak nám okolie nedovolí ich mať, alebo ak ich opakovane prekračuje.
Ak rodič dieťaťu nedovolí povedať „nie“ napríklad na dotyk, požiadavku, jedlo či objatie alebo ak trestá za hnev či nesúhlas, dieťa sa naučí, že mať hranice je nebezpečné.
Spája si to s rizikom straty lásky, prijatia alebo bezpečia.

Prirodzený inštinkt prežitia ho potom vedie k tomu, aby potlačilo svoje „nie“, aby sa prispôsobilo a zachovalo vzťah.

Tak si namiesto zdravého JA, ktoré vie, kde končím ja a začína ten druhý, vytvoríme adaptívne JA, ktoré hovorí:
„Budem taký, akého ma chceš mať, len zostaň so mnou.“

V dospelosti

Toto všetko si potom nesieme do dospelých vzťahov, do práce aj priateľstiev.
Ak sme sa v detstve nenaučili, že naše hranice majú hodnotu a budú rešpektované, máme často pocit, že „byť dobrým človekom“ znamená nehneváť sa, neodmietať a nehovoriť „nie“.

Výsledkom býva chronické preťaženie, vyhorenie vo vzťahoch aj v práci, úzkosť či napätie.
Mnohí ľudia potom zažívajú aj hlboký pocit viny, keď sa konečne postavia za seba, alebo naopak výbuchy hnevu, ktoré prídu nečakane, lebo roky dusili svoje pocity.

Keď sa cítiš v ohrození

• Predstav si, že si malá korytnačka.
• Keď počuješ hlasný buchot alebo vidíš, že sa niečo blíži, rýchlo sa schováš do panciera.
• Vtedy sa neukáže tvoja pravá tvárička, nevystrčíš nožičky, len čakáš, kým to prejde, aby si bol v bezpečí.

Keď sa cítiš v bezpečí

• Ale keď je všetko tiché, pekné, keď počuješ vtáčiky a vieš, že nikto ti neublíži,
• vystrčíš hlavičku von, usmeješ sa, vykročíš nožičkami a si veselá, zvedavá korytnačka.
• Ukážeš, kto naozaj si, lebo vieš, že si v bezpečí.

Tak je to aj s ľuďmi

• Keď sa bojíme alebo cítime ohrozenie, často si dávame neviditeľný pancier, aby sme sa chránili.
• Keď sa cítime bezpečne, môžeme byť sami sebou, ukázať svoje srdce, smiech, hnev aj slzy.

Ako s tým súvisí naše telo?

Telo je prvým miestom, kde sa naše hranice prirodzene prejavujú.
Doslova určuje, kde fyzicky končíme.

Ak necítime svoje telo, necítime ani svoje hranice.
Odpojenie od tela je bežným dôsledkom adaptácií z detstva ak sme potláčali pocity, aby sme si zachovali vzťah, odpojili sme sa aj od signálov tela, ktoré nám hovorili, čo potrebujeme alebo nechceme.

Telo nám však stále dáva signály:

• napätie v bruchu alebo hrudi, keď sú naše hranice ohrozené,
• zovretie hrdla, keď nevieme povedať svoju pravdu,
• slabosť v končatinách, keď ustupujeme a odpájame sa od sily.

Ak tieto signály dlhodobo ignorujeme, telo zvyšuje hlas.
Výsledkom bývajú chronické bolesti, migrény, tráviace ťažkosti, únava či dokonca autoimunitné ochorenia.
Nervový systém zostáva v režime pohotovosti, pretože sa často cíti v ohrození.

Čo znamená zrkadlenie emócií našimi rodičmi?

Zrkadlenie znamená, že dieťa cíti, že jeho vnútorný svet je videný, počutý a chápaný.
Keď niečo prežíva či už radosť, smútok, hnev, strach a rodič mu to reflektuje, bez posudzovania alebo odmietania, dostáva správu:

„Tvoje pocity dávajú zmysel. Si v poriadku taký, aký si.“

Príklad:

• Keď dieťa plače, rodič namiesto toho, aby ho odbil slovami „neplač, to nič nie je“, povie:
  „Vidím, že si smutný. Chceš, aby som ťa objal?“
• Alebo keď sa hnevá:
  „Rozumiem, že ťa to nahnevalo. Je v poriadku cítiť hnev.“

Takto postupne spoznáva celú škálu svojich emócií a učí sa, že ich môže bezpečne prežívať.
Naučí sa regulovať emócie, pretože ich najprv zažilo vo vzťahu s niekým, kto mu ich pomohol uniesť.

Hodnotenie „Dobré dievča, dobrý chlapec“ a problém, ktorý to prináša

Výrazy ako „dobré dievča“ alebo „dobrý chlapec“ patria k najčastejším pochvalám, ktorými dospelí oceňujú deti za správanie, ktoré spĺňa ich očakávania. Na prvý pohľad pôsobia nevinne, milo a výchovne. Pri hlbšom pohľade však odhaľujú úskalia, ktoré môžu formovať sebahodnotu dieťaťa spôsobom, ktorý mu neskôr v živote skomplikuje vzťah k sebe samému.

Prečo môže byť takáto pochvala problém?

Podmieňuje hodnotu dieťaťa správaním.
Dieťa si začne myslieť, že je „dobré“ len vtedy, keď sa správa podľa predstáv druhých. Takto sa v ňom vytvára podmienené sebahodnotenie: „Som hodný lásky a prijatia len vtedy, keď som poslušný, usmievavý a nevyvolávam konflikty.“

Vedie k potláčaniu autentických pocitov.
Keď sa chvála spája so schvaľovaním určitých emócií či reakcií, dieťa sa učí potláčať tie, ktoré by mohli narušiť obraz „dobrého“ dievčaťa alebo chlapca. Prehltne hnev, zamlčí smútok, ustúpi aj tam, kde by potrebovalo povedať „nie“.

Buduje falošné JA.
Aby si dieťa zachovalo priazeň okolia, vytvorí si obraz, ktorý zodpovedá očakávaniam. Tento obraz môže niesť až do dospelosti. Stáva sa „dobrou dcérou“, „dobrým synom“, „dobrým pracovníkom“, no často za cenu odcudzenia od vlastných potrieb, pocitov a hraníc.

Ako na to inak?

Oceňuj konkrétne činy, nie identitu.
Namiesto toho, aby sme povedali „ty si dobré dievča“, môžeme vyjadriť uznanie konkrétne: „Ďakujem, že si mi pomohla upratať, veľmi si to vážim.“ Dieťa tak vie, čo konkrétne bolo ocenené, a jeho hodnota nie je viazaná na poslušnosť či prispôsobenie sa.

Podpor spojenie dieťaťa so sebou.
Môžeme sa zaujímať o jeho vnútorný prežitok: „Vidím, že si dnes veľmi chcela pomôcť. Ako si sa pri tom cítila?“ Takto si dieťa buduje schopnosť vnímať vlastné pocity a motivácie, nie len plniť očakávania druhých.

Dovoľ mu byť aj „nedokonalé“.
Keď dieťa nechce spolupracovať, nemusí to znamenať vzdor hodný trestu. Stačí uznať jeho hranice: „Chápem, že teraz nechceš pomôcť. Je to úplne v poriadku.“ Učíme ho tak, že má právo na svoje pocity a voľby.

Dôležitosť dotykov

Dotyk je jeden z prvých jazykov, ktorým sa dieťa učí komunikovať so svetom. Ešte skôr, než vie hovoriť alebo premýšľať slovami, jeho telo vníma teplo, jemnosť či bezpečie vo fyzickom kontakte. Dotyk doslova formuje mozog, nervový systém aj schopnosť nadväzovať vzťahy.

Prečo je dotyk taký zásadný?

Podporuje vývoj mozgu a nervovej sústavy.
Dotyky stimulujú prepojenia v mozgu, pomáhajú regulovať stres a podporujú vyzrievanie nervového systému. Objatia, hladkanie alebo držanie za ruku aktivujú parasympatikus to je vetva nervového systému, ktorá prináša uvoľnenie a pocit bezpečia.

Buduje pocit istoty a dôvery.
Keď rodič alebo opatrovateľ reaguje na potreby dieťaťa fyzickou blízkosťou, dieťa si buduje základnú dôveru v to, že svet je bezpečné miesto a jeho potreby budú vypočuté.

Pomáha regulovať emócie.
V stresových či neznámych situáciách dotyk dospelého doslova „nastavuje“ detskú nervovú sústavu. Prostredníctvom náručia či pohladenia sa dieťa učí, že je v poriadku cítiť strach či smútok a že v tom nie je samo.

Podporuje zdravú väzbu a vzťah k telu.
Dotyky sú aj základom budúcej schopnosti dieťaťa zdravo vnímať vlastné telo, hranice a prijímať dotyk ako niečo prirodzené a bezpečné.

Čo sa deje, keď dotyk chýba?

Deti, ktorým chýba fyzický kontakt, môžu trpieť poruchami pripútania, zvýšenou úzkosťou, problémami s reguláciou emócií a neskôr aj so vzťahmi. Dlhodobý nedostatok dotyku ovplyvňuje vývoj mozgu aj imunitný systém.

Známe sú výskumy z detských domovov, kde deti síce dostávali jedlo a základnú starostlivosť, ale chýbala im láskyplná blízkosť. Tieto deti často zaostávali vo vývoji a boli viac choré, aj keď mali fyzicky všetko potrebné.

Ako môžeme dotykom podporiť dieťa?

• Objímať ho bez podmienok nielen keď „poslúcha“.
• Hladkať, držať za ruku, sedieť blízko neho, keď rozpráva.
• Dovoliť mu samo regulovať, koľko blízkosti práve chce.
• Učiť ho, že dotyk má byť vždy láskavý a bezpečný.

Dotyk nie je len biologická potreba. Je to aj hlboký jazyk lásky, bezpečia a prijatia, ktorý hovorí: „Si tu vítané také, aké si.“
A to je základ, na ktorom môže vyrásť zdravé, dôverujúce a životaschopné JA.

Čo sa deje, keď to tam nie je?

Ak rodičia nedokážu zrkadliť a uniesť celú škálu emócií svojho dieťaťa, lebo ani ich samých to nikto nenaučil tak si dieťa začne myslieť, že niektoré jeho pocity sú neprijateľné alebo nebezpečné.

• Ak rodiča zaplaví vlastný hnev, keď dieťa prejaví zlosť, dieťa sa naučí, že hnev je zradný a treba ho potlačiť.
• Ak rodiča zahanbí, keď dieťa prejaví smútok, dieťa sa naučí skrývať svoj žiaľ.
• Ak rodič sám nevie zniesť neistotu či strach, bude ich bagatelizovať, a dieťa si z toho vezme: „Strach nemám ukazovať.“

Takto si vytvoríme „zakázané“ zóny vo svojom vnútornom svete.
Niektoré pocity sa stanú nevedomými alebo ich otočíme proti sebe (napr. potlačený hnev vedie k úzkosti alebo sebakritike).

Ako to súvisí s bezpečím?

Bezpečné prostredie znamená, že je možné sa prejaviť so všetkým, čo cítim a nebudem zato odmietnutý, zosmiešnený alebo potrestaný.
Tak sa učím, že autenticita je v poriadku a vzťah prežije aj emócie.

Ak je toto bezpečie narušené, dieťa sa naučí:

• upravovať sa, aby udržalo vzťah,
• skrývať „neprijateľné“ časti seba,
• odpojiť sa od svojho tela, ktoré tieto pocity sprostredkúva.

Prečo to má dôsledky na dospelosť a telo?

Pretože nervová sústava si tento vzorec nesie ďalej:

• Keď ako dospelí cítime emócie, ktoré sme sa naučili potláčať, telo sa napne alebo vypne (dissociácia).
• Môžeme sa hanbiť za vlastný hnev či slzy, aj keď rozumovo vieme, že sú normálne.
• A naše vzťahy potom narážajú na neviditeľné bariéry, pretože sa bojíme byť skutoční.

Ako to súvisí s telom?

Telo nesie naše nevyjadrené emócie.
Ak sme nemohli bezpečne zažiť a spracovať hnev, smútok či strach v prítomnosti chápajúceho rodiča, ostali v nás uložené ako napätia, uzly, nevyjadrená energia.

Naše telo je teda mapa toho, čo v detstve nebolo zrkadlené.
Práve preto terapeutická práca často vedie cez telo späť k týmto pocitom aby sme ich konečne mohli cítiť v bezpečí, ktoré nám vtedy chýbalo

Čo to znamená pre liečenie?

Skutočné nastavovanie hraníc začína v tele, nie v hlave.
Najprv sa potrebujeme naučiť znova cítiť a rozpoznať, kde sa naše telo uvoľní a kde sa naopak stiahne, keď na nás niečo nie je v poriadku.

Až potom dokážeme nastaviť hranice aj navonok.
Mierumilovne a s úctou k sebe aj okoliu, k svojej životnej energii a pravdivosti.

Krátke zamyslenie

Mnohí "dospelí", ktorí prídu na terapiu, začínajú objavovať, ako veľmi sa celý život snažili byť „dobrí“ pre druhých. Často práve preto stratili kontakt s tým, čo sami naozaj cítia a potrebujú. Korene takýchto vzorcov siahajú k detstvu, kde sa hodnota lásky a prijatia viazala na to, ako „dobre“ sa správali.

Ako hovorí Gábor Maté:
„Nastaviť si hranicu znamená, že v mojom vnútri je niečo dôležitejšie než tvoja odozva.“

Zastav sa na chvíľu a polož si otázku:

• Kde si dnes vyberám vzťah pred autenticitou?
• Čoho sa bojím, že stratím, ak zostanem verný tomu, čo naozaj cítim?

Možno odpoveď príde hneď. Možno až neskôr, v tichu, keď budeš vonku na prechádzke alebo pri umývaní riadu. Daj si čas. Je to cesta k väčšej slobode, pravdivosti a hlbším vzťahom.

Kto by si bol, keby si zabudol, čo o tebe hovoria iní?

V bludisku tichých chodieb
hľadáš svoju tvár.
Medzi listami šepká vietor:
"Všimni si čo ti práve búši v hrudi.“

Tam, kde je prítomná autenticita, je prítomná aj láska.
Ako rieka, plynie priamo do srdca.