Terapia

Zdravé vzťahy

Zdravý vzťah začína vo vnútri každého z nás v spôsobe, akým sme schopní vnímať sami seba, svoje emócie, reakcie a potreby. Naše vzťahové správanie nie je náhodné, ale vychádza z našich detských skúseností a spôsobu, akým sme sa im museli prispôsobiť. Ako sa vieme cítiť sami so sebou najmä vo chvíľach bolesti, strachu či hanby.

Ako deti sme boli závislí na prijatí a bezpečí. Ak nám nebolo umožnené vyjadriť svoje emócie alebo potreby, naučili sme sa ich potláčať. Vznikli tak vzorce správania, ktoré nám pomáhali prežiť ako napríklad ústup, boj, útek alebo zamrznutie. Tieto vzorce často prenášame do dospelých vzťahov, kde ovplyvňujú naše reakcie, očakávania aj konflikty.

V dospelosti teda často reagujeme na aktuálnu situáciu cez podvedomý impulz z minulosti. Reakcia partnera alebo inej blízkej osoby v nás môže spustiť intenzívnu vnútornú odpoveď, ktorá je neprimeraná súčasnému momentu, ale primeraná minulosti, ktorú si v sebe stále nesieme.

Prístup Compassionate Inquiry nás vedie k tomu, aby sme skúmali čo poháňa naše vonkajšie správanie. V centre tohto prístupu je rozpoznávanie vnútorných impulzov, telesných pocitov a presvedčení, ktoré si často ani neuvedomujeme.

Otázky ako
„Čo sa práve deje v mojom tele?“ alebo „Kto vo mne reaguje?“
„Z čoho vychádza táto reakcia z prítomnosti, alebo zo starej bolesti?"
„Kto alebo čo si v tomto momente žiada moju láskavosť – ja, alebo ten druhý?"
pomáhajú oddeliť minulosť od prítomnosti.

Zdravý vzťah podľa tohto prístupu sa vyznačuje niekoľkými prvkami

Otvorenosť pre autenticitu – človek sa cíti bezpečne byť sám sebou.
Schopnosť oddeliť reakciu od vedomej odpovede – vedomé zastavenie a uvedomenie si, čo sa deje.
Vnímanie tela ako zdroja informácií o tom, čo je a čo nie je v súlade.
Prijatie prítomnosti tak, ako je, bez projekcie minulých skúseností.
Priestor pre zraniteľnosť, ktorý vytvára dôveru.

Keď nastane konflikt alebo nepríjemná situácia, môžeme namiesto automatickej reakcie urobiť vedomý krok späť. Zastaviť sa, uvedomiť si dych, pomenovať, čo sa deje v tele, a až potom odpovedať.
Tento proces je základom vedomého a zdravého vzťahu.

Zdravý vzťah nie je bez problémov alebo spúšťačov. Rozdiel je v tom, že partneri majú možnosť tieto spúšťače rozpoznať, komunikovať o nich a spracovať ich bez toho, aby sa navzájom zraňovali alebo obviňovali.

Vzťah sa tak stáva miestom, kde sa môže odohrávať vnútorná zmena a nie miestom úniku pred sebou samým.
Je to priestor na rast, porozumenie a prehĺbenie vedomia a rozširovanie mysle.

Nevedomé zranenia z detstva tvoria naše reakcie, obrany a očakávania vo vzťahoch. Často sa snažíme byť prijatí a validovaní vo vzťahu. Namiesto skutočného spojenia hľadáme bezpečie cez kontrolu, ústup alebo výkon.

Interpretácia mysle a jej neurobiologický dopad

Naše vnímanie reality nie je objektívne. Nie je to priame zrkadlenie toho, čo sa deje, ale neustála interpretácia cez filter minulých skúseností. Keď dieťa prežíva neprijatie, hnev rodiča alebo emocionálne zanedbanie, nedokáže si to vysvetliť neutrálne. Jeho mozog si vytvára významy, aby prežilo napríklad:
„Nie som dosť dobrý,“ „Musím byť tichý,“ „Lásku si treba zaslúžiť.“

Tieto významy sa vpisujú nielen ako presvedčenia v mysli, ale aj ako neurobiologické vzorce cez aktiváciu nervového systému, cez hladinu stresových hormónov, cez preferenčné trasy v mozgu, ktoré sa posilňujú opakovaním.

To, čo si myslíme o situácii, mení našu telesnú biológiu.
Nie realita samotná, ale význam, ktorý jej priradíme, určuje reakciu nervového systému.

Napríklad:

Ak si interpretujem mlčanie partnera ako nezáujem, môj mozog spustí alarmový systém – zvýši sa kortizol, aktivuje sa amygdala, dýchanie sa zrýchli.
Ak si to isté mlčanie interpretujem ako „možno potrebuje chvíľu pre seba“, môžem zostať pokojný.

Tento mechanizmus ukazuje, prečo je tak dôležité zastaviť sa, spoznať svoje interpretácie a rozpoznať, z čoho vychádzajú z prítomnosti, alebo z minulosti.

Preto dôležité nielen pýtať sa „Čo sa stalo?“, ale „Čo som si o tom vtedy myslel?“ a tiež: „Ako sa to ukazuje v mojom tele dnes, keď niečo podobné zažívam?“

Zmena interpretácie vedomým spôsobom, bez potláčania vedie k zmene vnútorného prežívania a tým aj k neurobiologickému upokojeniu.
To vytvára základ pre nový typ vzťahov: nie reaktívnych, ale vedomých.

Príbeh

Dva tigre, myši a čerstvá jahoda

Raz sa jeden pútnik prechádzal lesom, keď sa zrazu pred ním objavil divoký tiger. Rozbehol sa preč a utekal, až dobehol k útesu. Aby si zachránil život, chytil sa koreňa rastúceho zo skaly a spustil sa dolu.

Keď sa pozrel hore, tiger ho stále sledoval zhora.

Keď sa pozrel dolu, druhý tiger čakal pod ním, na dne priepasti.

Aby toho nebolo málo zbadal ešte dve myši jedna čierna a druhá biela ktoré pomaly prehryzávajú koreň. (Symbolizujú deň a noc, tok času.)

Pútnik teda visel nad priepasťou medzi minulosťou a budúcnosťou, medzi strachom z toho, čo bolo, a úzkosťou z toho, čo príde.

A práve v tej chvíli si všimol niečo nečakané.

Na skale vedľa neho rástla jahoda.
Pomaly sa načiahol, odtrhol ju, vložil do úst a povedal:
„Mňaam aká je sladká.“

Výklad k téme zdravých vzťahov:

Tento príbeh je metaforou vnútornej praxe vo vzťahoch.

Horný tiger môže byť náš strach z opustenia, hanby, hnevu partnera.
Dolný tiger predstavuje samotu, zlyhanie, bolesť, ktorú nechceme cítiť.
Lano je náš nervový systém medzi minulosťou a budúcnosťou.
Jahoda je prítomný okamih – pravdivý, senzorický, jednoduchý.
Nie je riešením minulosť, ani predikcia budúcnosti. Len uvedomenie a ochutnanie toho, čo je teraz aj uprostred napätia.

Zdravý vzťah vzniká práve v tej chvíli, keď si dovolíme zastať a ochutnať prítomnosť, namiesto automatického reagovania zo strachu.

Implicitná pamäť, presvedčenia a zrkadlenie vo vzťahoch

V ranom detstve sa naše zážitky ukladajú najmä do implicitnej pamäti to znamená, že si ich nevieme vedome vybaviť a verbalizovať. Žijú v našom nervovom systéme, v reakciách tela, v emóciách a v nevedomých vzorcoch správania. Tieto skúsenosti formujú naše bazálne nastavenie voči svetu – napríklad, či je bezpečný, či sú ľudia dostupní, či máme hodnotu.

Z týchto opakovaných prežitkov sa neskôr formujú presvedčenia, ktoré nie sú racionálne, ale hlboko telesné.

Sú to výroky ako:

„Nie som dosť dobrý.“
„Ak prejavím hnev, budem odmietnutý.“
„Láska znamená, že musím byť ticho a prispôsobiť sa.“

Tieto presvedčenia sa stávajú vnútornou mapou, ktorou čítame svet. A pretože mozog prirodzene vyhľadáva známe vzorce (aj keď sú bolestivé), začneme si priťahovať partnerov a situácie, ktoré nám tieto presvedčenia zrkadlia späť.

Príklady:

Ak uverím, že to čo rozprávam aj tak nikoho nezaujíma, podvedome si priťahujem ľudí, ktorí sú emocionálne nedostupní.
Ak som sa naučil, že lásku si potrebujem zaslúžiť výkonom, vyberám si vzťahy, v ktorých budem stále dokazovať svoju hodnotu.

Tieto situácie nie sú náhodné sú pokračovaním vzorov z implicitnej pamäti, ktoré sa snažia "dokončiť" pôvodný príbeh, ale bez vedomej práce ich len opakujeme.

Nevedome si priťahujeme určité typy ľudí a situácií, pretože náš nervový systém, presvedčenia a implicitné vzorce vyhľadávajú to, čo je známe aj keď to nie je zdravé alebo príjemné. Mozog má tendenciu opakovane vytvárať to, čo pozná, nie to, čo by bolo najlepšie pre náš rast.
Zároveň filtrujeme realitu cez svoju vnútornú mapu, takže vnímanie je selektívne. Aj keď druhý človek koná neutrálne alebo dokonca láskavo, náš filter (napr. presvedčenie „nie som dosť dôležitý“) spôsobí, že si všimneme práve tie momenty, ktoré to potvrďujú napríklad chvíle, keď neodpovie hneď na správu.

Tento filter je kombinácia neurobiológie a interpretácie:

Nervový systém okamžite reaguje (napr. stiahnutie, zvýšený pulz).
Myseľ pridá význam (napr. „zase ma ignoruje“).
A vytvorí sa potvrdenie starého presvedčenia, aj keď je to možno inak.

Gabor Maté o tom hovorí:

„Nepamätáme si, čo sa stalo. Pamätáme si, čo sme si o tom mysleli a to ovplyvňuje všetko, čo vnímame dnes.“

Takže je to aj vonkajšie priťahovanie, aj vnútorná selekcia.

Preto sa pracuje s telom, s pocitmi a s otázkami, ktoré pomáhajú odhaliť:

Kedy vzniklo toto presvedčenie?
Aký bol pôvodný zážitok, z ktorého to vychádza?
Čo sa vo mne deje, keď mi niekto zrkadlí práve tento vzorec?

Zvedomenie týchto procesov mení vzťah k sebe aj k druhým. Učíme sa rozpoznať, že nie sme svojím presvedčením, ale že ho môžeme pozorovať, pochopiť a uvoľniť. A vďaka tomu si neskôr vyberáme partnerov nie na základe starého zranenia, ale z prítomného vedomia.

Neurocepcia a filter vnímania – prečo si všímam práve to, čo si všímam

Neurocepcia je pojem, ktorý zaviedol Stephen Porges v rámci polyvagálnej teórie. Označuje nevedomý proces hodnotenia bezpečia alebo nebezpečenstva v našom prostredí bez toho, aby sme si to uvedomovali. Na rozdiel od percepcie, ktorá je vedomá, neurocepcia prebieha automaticky, rýchlo a telovo.

Napríklad:

Vchádzam do miestnosti a okamžite cítim napätie aj keď sa ešte nič nepovedalo.
Niekto sa na mňa pozrie a telo sa stiahne nie kvôli reálnej hrozbe, ale kvôli podvedomej reakcii z minulosti.

Tento proces je silne ovplyvnený tým, čo sme zažili v detstve. Ak bol náš nervový systém často vystavený napätiu, nepredvídateľnosti alebo emocionálnej nedostupnosti, mozog si vytvoril filter, ktorý je nastavený na nebezpečenstvo, odmietnutie alebo zlyhanie.

A práve tento filter:

neustále skenuje okolie na základe minulosti,
vyhodnocuje situácie skôr, než ich vedome pochopíme,
a upravuje naše vnímanie reality.

V praxi to znamená, že aj keď objektívne nie je ohrozenie, nervový systém zareaguje, ako keby bolo. Vznikne napätie, emočná reakcia, myšlienka a tým sa aktivuje starý vzorec.

Príklad:

Partner povie: „Teraz nemám čas.“
Objektívne fakt.
Ale vo mne sa cez neurocepciu spustí reakcia:
– telo sa stiahne,
– dýchanie zrýchli,
– myseľ vyhodnotí: „Nezáleží mu na mne.“
– aktivuje sa presvedčenie: „Nie som dosť.“

A to všetko prebehne rýchlejšie ako vedomé myslenie.

Filter vnímania – ako si všímam len to, čo potvrdzuje moje presvedčenia

Naša mysel vytvára model sveta, v ktorom sa cíti "zorientovaná". Aby sa v tom svete nestratila, hľadá konzistenciu a teda dôkazy toho, čomu už verí. Toto je známe aj ako potvrdzovacie skreslenie.

Ak mám hlboké presvedčenie „nie som dosť dobrý“, budem si všímať:

tón hlasu, ktorý znie mierne podráždene,
výraz tváre, ktorý nie je nadšený,
chvíľu ticha ako dôkaz nezáujmu.

Nevšimnem si, že:

ten človek mal náročný deň,
predtým mi napísal láskavú správu,
práve mi pripravuje čaj.

Filter vnímania prepúšťa len tie informácie, ktoré sú v súlade s mojou mapou sveta.
To je dôvod, prečo môžeme mať úplne inú skúsenosť tej istej situácie ako druhý človek.

Spojenie neurocepcie, filtra a vzťahovej dynamiky

Keď sa tieto dve veci – neurobiologická reakcia (neurocepcia) a mentálna interpretácia (filter) spoja, vzniká uzavretý cyklus, ktorý posilňuje starý príbeh:

Nervový systém zaznamená nebezpečenstvo (aj keď tam nie je).
Myseľ to interpretuje podľa starého presvedčenia.
Telo reaguje – napätie, únik, útok.
Správame sa defenzívne.
Druhý človek reaguje a často naplní náš očakávaný scenár.

Tým sa náš filter posilní a stane sa ešte viac „pravdou“

Prázdna loď

Ak sa plavíš po rieke a zbadáš loď, ktorá do teba narazí,
a zistíš, že je prázdna, budeš s tým v ok.

No ak je v nej človek, začneš kričať:
„Hej! Dávaj pozor! Čo to robíš?!“

Hnev sa zrodí nie zo samotného nárazu,
ale z interpretácie že niekto mohol konať inak.

Výklad k príbehu

Loď, ktorá do nás narazí, je ako správanie iného človeka.

Ak si myslíme, že ten druhý nás ignoruje, zraňuje alebo útočí zámerne, aktivuje sa náš filter – presvedčenie o ohrození, nedostatku rešpektu, opustení.
Reagujeme hnevom, výčitkou, alebo sa stiahneme.

Ale ak v tej istej situácii vidíme prázdnu loď – teda necháme priestor pre iný výklad, uvedomíme si, že to nie je osobné, že niečo nevidíme alebo že druhý človek koná zo svojho vlastného zranenia a vtedy máme šancu nereagovať automaticky, ale vedome.

Tento príbeh nás učí:

Nie udalosti, ale významy, ktoré im priradíme, vytvárajú náš svet.
Keď pustíme príbeh, náš nervový systém sa môže uvoľniť.
A to je začiatok zdravého vzťahu k sebe aj k druhým.

Inšpirované múdosťou života

"Before you create your mind, the world already created your mind."
„Skôr než si vytvoríš svoju myseľ, svet ju už vytvoril za teba.“

Výklad:

Tento výrok nádherne vystihuje podstatu toho, že naša myseľ nie je len naším výtvorom, ale je formovaná svetom, v ktorom sme vyrastali:

dotykmi, ktoré chýbali,
hlasmi, ktoré nás formovali,
situáciami, ktorým sme sa prispôsobili aby sme prežili,
a z ktorých sa neskôr stali presvedčenia, reflexy a reakcie.

Čo považujeme za svoje myšlienky, svoje názory, svoj pohľad na svet to všetko často vzniklo ako adaptácia na prostredie. A práve preto je dôležité zastaviť sa, spoznať svoju myseľ a uvedomiť si:
Čo v nej je skutočne moje? A čo len nevedome prebraté?

Tento výrok môže byť jemným filozofickým záverom, ktorý pozýva k súcitu:
– so sebou,
– s partnerom,
– s každým, koho stretávame.

Reagujeme z mysle, ktorú za nás sčasti vytvoril svet.
A práve vedomý vzťah nám dáva priestor procesy myslenia spoznávať, meniť a otvárať sa novým možnostiam a perspektívam.