Vlak ktorý nikam nejde

Autor: Raasti | 10. Január 2026 - Slovenská verzia

Včera mi kamarátka poslala klasický motivačný text o „zlom vlaku“.
Vieš, ten typ príspevku, ktorý ti v momente dá facku:
„Už si investoval príliš veľa času, ega a ilúzií.
Každá minúta navyše v zlom vlaku zdražuje vystúpenie.
Počúvaj ten tichý hlas. Vystúp. Teraz.“
Nesie to v sebe aj kus reality. Je to silné a často presne to, čo človek v danej chvíli potrebuje počuť.

Ale keď som sa nad tým zamyslel, napadlo mi niečo iné.
Metafora vlaku je síce pekná, ale zároveň trochu… romantická.

Čo to znamená že som v „zlom vlaku“, ktorý ide nesprávnym smerom?
A čo keď je to vlak, ktorý sa nikam nepohol.

Vyzerá to ako vlak... vagóny, nápisy, sedadlá, koľajnice...Ľudia okolo rozprávajú o cieľovej stanici.

Keď sa pozrieš pozorne, nikto ho neriadi, motor je vypnutý už roky, vonku sa nemení krajina, jediné, čo sa mení, je tvoj vek, únava a pocit, že niečo nie je v poriadku.

A napriek tomu v ňom ostávaš.
Prečo?
Pretože vystúpiť z vlaku, ktorý sa nepohol, znamená priznať si najťažšiu vec a tou je
že som vlastne nikam nešiel.

Ilúzia pohybu vs. skutočný pohyb

Žiť v toxickom vzťahu alebo v práci, ktorá vnútorne zabíja.
Žiť v stagnácii maskovanej ako pohyb.

Preskakovanie z jedného „projektu“ do druhého. Zmeny partnerov so stále tými istými naučenými vzorcami. A povieme si:
„Ja to mám teraz takto.“

Čítanie kníh, nekonečné podcasty, kurzy, retreaty, terapie, veľa vedomostí.
Málo stelesnenia. Navonok rozvoj. Vnútri stále „niekde medzi“.
Myseľ si vytvára ilúziu, že chápe. Pretože chápanie je rýchle.
Stačí dobrá veta, aha-moment, súhlas.

Telo je pomalé. Nestačia slová.

Zmena bez integrácie je len ďalšia forma úniku.

Vnútri je to často len sofistikovaný únik pred tým najstrašidelnejším:
zostať dosť dlho na jednom mieste, aby sa človek stretol sám so sebou.

Tak ako láska potrebuje fyzickú prítomnosť druhého, telo potrebuje tvoju vlastnú. Disciplína je jej najtichší prejav.

Disciplína je schopnosť zostať.

Slovo disciplína má zaujímavý pôvod.
V latinčine disciplína znamenala učenie sa, výchovu, kultiváciu.
Nie kontrolu ani trest ale proces, v ktorom sa inteligencia postupne rozvíja.

A práve takto to vnímam aj ja. Disciplína nie je potlačenie života ale jeho prijatie.
Je to rozkvitnutie tvojej inteligencie.

Inteligencie, ktorá vie zostať prítomná a rozlišuje, kedy sa hýbať a kedy zostať
a nepotrebuje únik ani násilie na sebe.

Keď inteligencia dozrieva, disciplína sa objaví sama ako prirodzený poriadok,

Najdrahšia vec na celom zlom vlaku nie je jazda ale prestať utekať pred sebou a svojou zraniteľnosťou. Skutočný domov nie je stanica niekde v budúcnosti. Domov je miesto, kde sa človek prestane báť nudiť sa sám so sebou.

A potom príde tá otázka:

Pohyb bez smeru nie je sloboda. 
Je to chaos bez disciplíny a bez hlbšieho zámeru.
Navonok vyzerá ako aktivita.
 Zmena.
 Rozvoj.
V skutočnosti je to často len únik pred tým,
 zostať na jednom mieste dosť dlho na to,
 aby sme sa stretli so sebou.
Disciplína je kontrola a schopnosť zostať prítomný,
 aj keď to nie je príjemné.

A zámer nie je cieľ niekde v budúcnosti.
 Je to vnútorné rozhodnutie,
 prečo sa vôbec hýbem a kam sa chcem hýbať s prítomnosťou vnútornej radosti.

Bez zámeru sa pohyb stáva hlukom.
 Bez disciplíny sa zmena rozpadá.
A potom sme unavení, dezorientovaní
, že telo skôr starne, než by sa cítilo doma.

A možno práve preto vystúpenie bolí menej než priznanie, že sme celý čas sedeli vo vlaku, ktorý nikam nešiel.

Vystúpiť z iluzórneho vlaku je len prvý krok.

A vtedy prichádza ďalšia otázka:
Chcem sa znova len presúvať…alebo chcem nastúpiť na vlak so zámerom?

Bez zámeru a disciplíny je šanca rozhodnúť sa správne približne náhodná a čím viac možností, tým menšia.

A možno práve preto nie je najdôležitejšie, v akom vlaku sedím, ani kam ide.

To, čo má pre nás skutočný zmysel, je pocit prežívania.

Môžem ho niesť všade:
keď vlak stojí,
keď ide,
keď kráča,
keď letí,
alebo keď sa rozpadne....

Ten najdôležitejší vlak je:

pocit „ja som“.

A ten ide vždy tam,kde som skutočne prítomný.

Pozvánka do online zážitkového programu.

PRIESTOR, KDE MÔŽEŠ SPOMALIŤ A STRETNÚŤ SEBA.
O návrate do tela, o disciplíne bez násilia a o zámere, ktorý sa nežije v hlave, ale v každodennom kontakte so sebou.

Program „Cíť sa lepšie, ži viac“ je od začiatku postavený na práci s emóciami, dychom, nervovým systémom, pohybom a autentickým kontaktom so sebou. Účastníci sa učia, prečo je zámer taký dôležitý.

Pracujeme v malej skupine do 6 ľudí, kde sa učíme cez priamu skúsenosť.

PREČO TAKÝTO PROGRAM?

Pretože skutočné zmeny sa nedejú len v hlave.
Myseľ môže „vedieť, že...“, ale až telo, dych a nervový systém sa učia „ako...“.

Je pre tých, ktorí cítia, že domov nie je niekam ísť, ale niekde zostať.

Viac informácií o programe nájdeš tu:

Ak cítiš, že je čas prestať sa len presúvať a začať sa hýbať s jasným zámerom, možno je to ten vlak, do ktorého má zmysel nastúpiť.
Cítiš ten rozdiel medzi „vystúpiť“ a „zostať prítomný“ aj na vlastnej koži?