Vzťahy a pripútanie

Autor: Raasti | 05. November 2025 🟦 Slovenská verzia

Ako sa naša potreba bezpečia odráža v tele a vo vzťahoch

Človek prichádza na svet s evolučne zakorenenou potrebou byť v bezpečí a v spojení s ostatnými. Táto potreba nie je len psychologická, ale má neurobiologické základy, ktoré ovplyvňujú naše emócie, správanie a telesné reakcie. Teória pripútania (attachment theory), ktorú vyvinul John Bowlby a rozšírila Mary Ainsworth, popisuje pripútanie ako vzťahový štýl, ktorý sa formuje v ranom detstve na základe reakcií dospelých na potreby dieťaťa. Tieto vzorce sa prenášajú do dospelých vzťahov či už partnerských, priateľských aj pracovných a prejavujú sa aj v tele prostredníctvom autonómneho nervového systému -ANS.

Podľa polyvagálnej teórie Stephena Porgesa je naše vnímanie bezpečia (neurocepcia) riadené vagusovým nervom, ktorý reguluje sociálne spojenie, stresové reakcie a emocionálne stavy. Keď sa cítime bezpečne, aktivuje sa ventrálny vagový stav, ktorý umožňuje otvorenosť a spojenie. Naopak, pri vnímaní hrozby sa systém prepne do sympatickej aktivácie (boj/útok) alebo dorzálnej vagovej reakcie (zmrznutie/odpojenie). Tieto mechanizmy sú neurobiologicky podložené aktivitou oblastí mozgu ako amygdala (detekcia hrozieb), prefrontálny kortex (regulácia emócií) a striatum (odmena v sociálnych interakciách).

Nervový systém a pripútanie

Náš autonómny nervový systém je základom toho, ako sa cítime v spojení s ostatnými. Polyvagálna teória vysvetľuje, že bezpečné pripútanie závisí od schopnosti nervového systému prechádzať medzi stavmi regulácie, kde ventrálny vagus umožňuje sociálne zapojenie a ko-reguláciu (vzájomné upokojenie v interakcii). Keď je systém regulovaný, cítime sa bezpečne, otvorene a schopní milovať. Pri aktivácii alebo zmrznutí sa aktivujú obranné mechanizmy, ktoré sú evolučne adaptívne, ale v moderných vzťahoch môžu viesť k dysfunkcii.

Neurobiologicky sa tieto stavy odrážajú v mozgu, kde bezpečné pripútanie koreluje s vyváženou aktivitou v odmeňovacích centrách (ventrálny striatum) a zníženou aktivitou v insule pri sociálnych hrozbách. Naopak, neisté štýly ukazujú hyperaktivitu amygdaly pri negatívnych emóciách alebo otupené reakcie v odmeňovacích okruhoch.

Otupené reakcie v odmeňovacích okruhoch znamenajú, že nervový systém alebo mozog reaguje slabšie na príjemné podnety, ako je radosť, blízkosť, uznanie či potešenie. Je to akási vlažnosť v prežívaní, aj keď človek vie, že niečo je pekné, že by mal cítiť radosť alebo vďačnosť, no emocionálna iskra sa nerozhorí.
Radosť akoby „nedobehla až do tela“. Nie je tam úplné odpojenie, ale jemné otupenie alebo znížená intenzita citu. Telo aj nervový systém sú vtedy často v stave útlmu alebo ochrany po dlhodobom strese, traume či vyčerpaní. Je to forma sebaobrany.

Z vlastnej skúsenosti viem, aké to je byť v blízkosti človeka, ktorý takto cíti svet. Jedného dňa s tichou úprimnosťou povedala: „Som vlažná a neviem prečo.“ A v tej vete bolo všetko uvedomenie aj smútok. Za touto vlažnosťou je ochrana. Pod povrchom je veľa kontroly, strachu a žiarlivosti. Jemnú ženskú hrdosť, nahradí pýcha oveľa tvrdšia, racionálna, kontrolujúca.
Náhrada za dôstojnosť, ktorá bola kedysi zranená.
Kde nebolo bezpečné mať hranice, vznikla adaptácia: „Nepotrebujem ťa.“
Pýcha sa tak stala ochranou pred zraniteľnosťou a maskou, ktorá chráni miesto, kde sa kedysi dotkla bolesť.

Lenže tam, kde sa stratí zraniteľnosť, stráca sa aj autentickosť.
Bez zraniteľnosti niet skutočného kontaktu ani so sebou, ani s druhým.
A keď sa zraniteľnosť uzamkne, na jej miesto nastupujú brnenia.
Niektoré sú zjavné ako kontrola, odstup, irónia.
Iné sú jemnejšie či už úsmev, ktorý zakrýva napätie, alebo práve pýcha, ktorá sa tvári ako sila, no v skutočnosti chráni zranené miesto. Pýcha je v takomto kontexte obranný mechanizmus nervového systému pokus zostať nad situáciou, aby sa nemusel znova cítiť strach či bezmocnosť.
Je to adaptácia, ktorá nahrádza prirodzenú odvahu.
Lebo opak odvahy nie je strach, ale práve brnenie, ktoré zabraňuje cítiť.

Z pohľadu nervového systému sa v takýchto chvíľach aktivuje dorzálna vetva blúdivého nervu, ktorá spomaľuje vnútorné procesy a tlmí citlivosť.
Telo sa dostáva do stavu útlmu a odpojenia lebo sa snaží šetriť energiu a zabrániť opakovanému zraneniu.
Amygdala, ktorá v mozgu deteguje hrozbu, ostáva v pohotovosti, zatiaľ čo prefrontálny kortex (centrum sebareflexie) sa dočasne odpojí, aby zabránil preťaženiu emóciami.
V takom stave človek reaguje viac z miesta prežitia než z otvorenosti.

Keď systém nie je regulovaný, obrana nahrádza kontakt.
Tam, kde by sme za normálnych okolností cítili bolesť, ľútosť alebo smútok, sa namiesto toho objaví blaming – obviňovanie.
Je to pokus presunúť vnútorné napätie smerom von, pretože telo nevie bezpečne spracovať hrozbu zvnútra.
Podobne aj ohováranie môže byť formou regulácie ako na chvíľu získať pocit moci, uznania alebo spolupatričnosti v situácii, ktorá inak vyvoláva bezmocnosť.

V oboch prípadoch ide o adaptáciu nervového systému, nie o morálne zlyhanie.
Keď sa telo cíti ohrozené, potrebuje udržať rovnováhu a tak si vytvára ilúziu bezpečia cez kontrolu, odsúdenie či vonkajšiu projekciu.

Z dlhodobého hľadiska tento vzorec vedie k zníženej aktivite odmeňovacích okruhov (dopamín, oxytocín) radosť a blízkosť síce prichádzajú, ale telo ich nedokáže plne precítiť.
Pýcha sa tak neurobiologicky javí ako regulačný mechanizmus kde mozog vytvára ilúziu kontroly, aby sa vyhol pocitu bezmocnosti.
Z psychologického hľadiska ide o obranu ega, ktorá nahrádza prirodzený pocit sebahodnoty a hrdosti, ak ten nebol v detstve podporený.

Pod tvrdým a častokrát nepríjemným obalom pýchy teda leží túžba po bezpečí po mieste, kde sa môžem znovu cítiť, bez rizika, že to zničí.
A práve tam, kde sa telo naučí znovu dôverovať, sa pýcha začne meniť späť na svoju pôvodnú formu: dôstojnosť, hranice a jemnosť, ktorá vie, kedy sa otvoriť a kedy sa chrániť.

Z pohľadu nervového systému ide o vyhýbavú väzbu, v ktorej telo zostáva v útlme, akoby spomalené a odpojené od vnútorného tepla.

Neskôr som začal chápať, že to nie je otázka vôle alebo chcenia, ale regulácie nervového systému.
Keď telo dlhodobo funguje v režime prežitia, jeho odmeňovacie centrá sa spomaľujú, ako keby systém šetril energiu, aby vydržal.
Keď sa však postupne obnovuje pocit bezpečia, napríklad cez dotyk, dych alebo dôverný kontakt, tieto centrá sa znovu prebúdzajú.
Radosť sa potom ako tiché teplo rozlieva po tele zvnútra.

Inými slovami, systém odmien (dopamínový okruh) akoby stratil citlivosť, pretože telo dlhodobo fungovalo v režime prežitia a nie v režime radosti a bezpečia.

Strata motivácie a obranný mechanizmus nervového systému:

„Ak necítim, aspoň to nebude bolieť.“
Obnova prichádza pomaly cez malé dávky bezpečia, spojenia, pohybu a prítomnosti.

Dopamín sa znovu stáva hlasom života, ktorý hovorí:
„Chcem skúsiť znova.“

Bezpečné pripútanie
Ventrálna regulácia

V ranom detstve dieťa zažíva spoľahlivosť, empatiu, dotyk a prítomnosť od opatrovateľov, čo formuje bezpečný štýl pripútania. Telo sa učí pocitu „som v poriadku, aj keď nie som dokonalý“. Nervový systém je prevažne v ventrálnom vagovom stave teda v stave prítomnosti, otvorenosti, schopnosti spájať sa a vnímať nuansy v sociálnych interakciách.

Neurobiologicky je tento štýl spojený s vyváženou aktivitou v prefrontálnom kortexe, ktorý umožňuje efektívnu reguláciu emócií cez reappraisal (prehodnotenie situácie), a zvýšenou hustotou šedej hmoty v amygdale a orbitofrontálnom kortexe. Dospelí s bezpečným pripútaním vedia vstúpiť do blízkosti aj vystúpiť z nej bez úzkosti alebo viny, čo sa prejavuje v zdravých vzťahoch s dôverou a podporou.

Telo cíti: Mäkkosť, plynulý dych, otvorený pohľad, uvoľnené ramená. V sociálnych situáciách sa aktivujú odmeňovacie okruhy, čo zvyšuje pocit spojenia.

Úzkostné pripútanie
Sympatická aktivácia (boj/úzkosť)

Dieťa často zažíva nepredvídateľnosť: raz je rodič dostupný, inokedy nie, čo vedie k úzkostnému štýlu (tiež nazývanému anxious-ambivalent). Dieťa sa učí, že musí o spojenie bojovať či už plačom, prispôsobením alebo snahou potešiť. Nervový systém sa naučí byť v neustálom napätí, pripravený reagovať sympatickou aktiváciou (fight-or-flight).

Neurobiologicky sa prejavuje hyperaktivitou amygdaly a anterior insuly pri sociálnych odmietnutiach, čo zvyšuje vnímanie negatívnych emócií ako strachu a smútku. V dospelosti to vedie k strachu zo straty, kontrole, závislosti a potrebe neustáleho uistenia, s elevovanými kortizolovými reakciami na stres.
To znamená, že telo reaguje na stres silnejšie a dlhšie.
Kortizol je stresový hormón, ktorý sa uvoľňuje, keď sa cítime ohrození.
Pri úzkostnom pripútaní je systém chronicky aktivovaný, lebo hrozba opustenia alebo odmietnutia je vnímaná ako nebezpečenstvo pre prežitie.

Telo sa „neuvoľní“ ani vtedy, keď objektívne nehrozí nebezpečenstvo a stresová odpoveď sa ľahko spúšťa a pomaly upokojuje.

Somatické prejavy sú časté napätie v hrudi, zrýchlené dýchanie, neustála „bdelosť“. Hypervigilancia k hrozbám aktivuje parahippocampálny kortex, čo uľahčuje prístup k traumatickým spomienkam.

Čo je parahippocampálny kortex

Je to malá časť mozgu blízko centra pamäti (hipokampu).
Jeho úlohou je spájať, čo sa deje teraz, s tým, čo sa dialo v minulosti.
Inými slovami, pomáha mozgu rýchlo rozpoznať, či je situácia „bezpečná“ alebo „podobná niečomu nebezpečnému“, čo si pamätáme.

Liečenie: Spomalenie, ko-regulácia cez bezpečné vzťahy, dýchacie cvičenia na aktiváciu parasympatického systému, dotyk a budovanie stability. Terapie ako Safe and Sound Protocol môžu stimulovať ventrálny vagus pre lepšiu reguláciu. Ďalej, práca s tieňovými aspektmi cez journaling pomáha recalibrovať systém.

Safe and Sound Protocol (SSP) patrí medzi somatické alebo neurofyziologické terapie, ktoré pracujú s nervovým systémom.
Vychádza z polyvagálnej teórie Stephena Porgesa a používa špeciálne upravenú hudbu, ktorá cez zvukové frekvencie stimuluje ventrálnu vetvu blúdivého nervu.
Táto stimulácia pomáha telu uvoľniť napätie a znovu pocítiť stav bezpečia, prítomnosti a spojenia.
Ide teda o metódu, ktorá pomáha zlepšovať reguláciu nervového systému a teda schopnosť prepnúť sa zo stresu do rovnováhy.

Práca s tieňovými aspektmi cez journaling je psychologický prístup, ktorý pomáha lepšie spoznať a prijať potlačené alebo neprijaté časti seba samého.
„Tieň“ predstavuje tie aspekty osobnosti, ktoré sme v minulosti potlačili, pretože sme sa za ne hanbili alebo sme ich nepovažovali za prijateľné.
Písanie o týchto témach pomáha uvoľniť napätie, ktoré telo držalo, a postupne obnovuje vnútornú rovnováhu.
Tento proces podporuje prepojenie medzi telom, emóciami a vedomím.

Aj pre mňa sa písanie stalo tichým spôsobom, ako sa stretnúť sám so sebou.
Zapisoval som, čo sa vo mne hýbalo či už slová, pocity, obrazy.
Keď som cítil, že je čas niečo pustiť, vzal som zápis a doma ho v tichu vložil do kachlí.
Plameň ho pomaly premenil na popol a teplo sa rozlialo po miestnosti.
Bol to jednoduchý obrad na pustenie starého a návrat k pokoju.
Telo sa po tom cíti ľahšie, akoby sa v ňom znova otvoril priestor pre dych.

Oba prístupy sa navzájom dopĺňajú.
Kým SSP pôsobí na úrovni tela a nervového systému, journaling pomáha spracovať vnútorné obsahy na úrovni mysle.
Spolu vytvárajú most medzi telesným uvoľnením a psychickou integráciou.

Vyhýbavé pripútanie
Dorzálna reakcia (odpojenie, útlm)

Dieťa zažíva odmietanie, emocionálny chlad alebo kritiku, čo formuje vyhýbavý štýl (anxious-avoidant). Učí sa, že prežiť znamená necítiť emócie. Nervový systém sa uzatvára do dorzálnej vagovej reakcie ako spomalenia, odpojenia a vnútorného útlmu.

Neurobiologicky je spojené s blunted reakciami v ventrálnom striate pri pozitívnych sociálnych podnetoch a zníženou aktivitou v insule počas sociálneho vylúčenia. Dospelí pôsobia sebestačne a nezávisle, ale vnútri cítia osamelosť, s preferenciou supresie emócií cez aktiváciu dorsálneho ACC.

Telo cíti: Chlad, prázdno v hrudi, slabý kontakt s dychom, znížený tonus. Znížená hustota buniek v hippocampe môže ovplyvniť emocionálnu pamäť.

Liečenie: Znovuprepájanie s telom cez interocepciu (vnútorné vnímanie), pomalé vnímanie pocitov, teplo, dotyk a budovanie bezpečného vzťahu. Cvičenia na aktiváciu sociálneho zapojenia pomáhajú nervovému systému prekonať emočné odpojenie.

Dezorganizované pripútanie
Chaos medzi blízkosťou a strachom

Dieťa zažíva traumu alebo nebezpečie od tých, ktorí by mali chrániť, čo vedie k dezorganizovanému štýlu. V tele sa spája túžba po spojení s pocitom ohrozenia. Nervový systém osciluje medzi sympatickou aktiváciou (boj/útok) a dorzálnym kolapsom (zmrznutie).

Neurobiologicky zahŕňa hyperaktivitu amygdaly a hippocampu pri traumatických podnetoch, s dysreguláciou v mentalizácii (STS hyperaktivita) a narušenými oxytocínovými systémami. V dospelosti sa strieda hľadanie blízkosti a útek pred ňou, často spojené s psychopatológiou ako BPD.

Telo cíti: Nepredvídateľné výkyvy, náhle stuhnutie, záchvevy, dýchanie mimo rytmu. Oscilácia stavov vedie k somatickým symptómom ako únava.

Liečenie: Stabilita, pomalé tempo, prítomnosť druhého, pocit hraníc a budovanie dôvery. Terapie zamerané na ko-reguláciu a shadow work prompts na uvoľnenie traumy.

Pripútanie nie je niečo fixné, ale skôr dynamický proces, ktorý je pozvánkou k pochopeniu, ako naše telo hľadá bezpečie prostredníctvom nervového systému. Keď nachádzame bezpečie v sebe cez reguláciu autonómneho systému a neurobiologickú plasticitu mozgu, vzťahy sa stávajú menej o prežití a viac o autentickej prítomnosti.

„Bezpečie nie je v druhom. Je v mojej schopnosti ostať sám so sebou, aj keď druhý odchádza.“ Tento pohľad podporuje, že aj neisté štýly sa dajú kultivovať smerom k bezpečiu cez terapeutické intervencie a sebapoznanie.

Metafora zrkadla a vnútorných máp

Keď sme boli deti, vytvorili sme si vnútorné mapy sveta podľa toho, čo sme videli v zrkadle očí našich rodičov či opatrovateľov.
Ak sa v tom zrkadle odrážal úsmev, láskavosť a prijatie, vytvorili sme mapu sveta, v ktorej láska je bezpečná.
Ak sa však v zrkadle odrážalo napätie, odmietnutie alebo ticho, naša mapa sa nakreslila inak tak že svet sa stal miestom, kde musíme byť opatrní, výkonní alebo neviditeľní, aby sme prežili.

Tieto mapy sú modelom našej individuálnej reality, ktorý sa kedysi stal našou stratégiou pre bezpečie.
Dnes si ich môžeme zvedomovať a prepisovať s tým, že zmeníme rámec v ktorom ho vidíme.

Zistíme, že zrkadlo bolo vždy čisté.
To, čo sa v ňom odrážalo, bola projekcia našich minulých skúseností.
Keď sa dnes pozrieme novými očami, môžeme zmeniť význam starých obrazov.

Dôvera je ako nádoba s guľôčkami

Každý malý, konzistentný čin či už načúvanie, dodržanie sľubu, rešpektovanie hraníc tam pridáva jednu guľôčku.
Každá zrada, odmietnutie či odpojenie jednu vyberá.

Dôvera sa buduje v mikrookamihoch prítomnosti

Emočné odpojenie: Tichý zabijak vzťahov a ako ho preklenúť

Predstavte si, že ste na večeri s partnerom. Usmievate sa, rozprávate o dni, ale vo vnútri cítite prázdno. Slová znejú, no emócie chýbajú. To je emočné odpojenie je to stav, keď sa stiahneme z emocionálnej prítomnosti. Vypneme empatiu, zvedavosť aj zraniteľnosť. Ste prítomní fyzicky, ale vnútorne ste neprítomní.. Je to opak emočného naladenia, kde hovoríme: „Cítim ťa, som tu s tebou.“ Namiesto toho prichádza: „Nemôžem alebo nechcem to teraz cítiť.“

V kontexte teórie pripútania (attachment theory) je emočné odpojenie často obranným mechanizmom. Vyvíja sa v detstve z opakovaných zranení, keď sa nervový systém naučil: spojenie = bolesť. Namiesto bezpečného pripútania (secure attachment) vzniká vyhýbavý (avoidant) alebo úzkostný (anxious) štýl, ktorý vedie k odpojeniu.
Výsledok? Vzťah sa mení na transakciu namiesto intímneho spojenia. Dôvera sa nenapĺňa zostáva ako prázdna nádoba, do ktorej sa nepridávajú guľôčky blízkosti.

Prejavy v partnerských vzťahoch

Emočné odpojenie prichádza v tichosti a nenápadne, keď:

Namiesto dialógu prichádza mlčanie alebo útek do logiky a konflikty sa opakujú bez riešenia.
Jeden alebo obaja partneri sa necítia videní či v bezpečí vyjadriť emócie.
Pocity sa skrývajú, aby sa predišlo odmietnutiu.
Nervový systém si spojí intimitu s nebezpečenstvom.
Telo sa chráni odpojením ako autopilot prežitia.

Konkrétne príklady z praxe:

Vyhýbanie sa rozhovorom o pocitoch: „Nechcem o tom teraz hovoriť.“
Zdvorilosť bez hĺbky: usmievate sa, ale oči sú prázdne.
Zameranie na úlohy: „Musím dokončiť prácu,“ namiesto objatia.
Typická fráza: „Som v poriadku,“ aj keď vo vnútri prebieha búrka.

Postupne to vytvára emocionálnu vzdialenosť. Partneri žijú vedľa seba, nie spolu. Podľa výskumov Johna Gottmana (The Gottman Institute) je práve nedostatok emocionálneho spojenia prediktorom rozvodu v 69 percentách prípadov. V rámci pripútania to znamená, že sa cyklus úzkosti a vyhýbania posilňuje kde jeden naháňa a druhý uteká.

Čo hovorí telo

Z pohľadu somatiky (telesne orientovanej terapie, ako polyvagálna teória Stephena Porgesa) je odpojenie ochrannou reakciou zamrznutia (freeze response). Keď je stresu priveľa, nervový systém vypína emócie, aby prežil.

Prejavy v tele

Necitlivosť alebo otupenosť v hrudi.
Plytké, rýchle dýchanie.
Pocit hmly v hlave alebo prázdna vo vnútri.
Odpojenie od vlastného hlasu alebo pocitov takmer ako keby ste sledovali film o sebe. Telo tým hovorí: „Je to príliš a vypínam, aby som vydržal.“ Je to evolučný mechanizmus. V bezpečnom pripútaní by sme sa naladili, v traumatizovanom sa odpojíme.

Vzťahové väzby a ich dynamika

Bezpečná väzba

Človek s bezpečnou väzbou vyrastal v prostredí, kde boli jeho potreby primerane videné a uspokojované. Dospelý s týmto štýlom vie vstupovať do blízkosti aj z nej vystúpiť bez pocitu viny alebo strachu zo straty. Má prirodzenú schopnosť regulovať svoje emócie, cítiť empatiu a zachovať si hranice.

Bezpečne pripútaní ľudia si priťahujú partnerov, ktorí dokážu byť emočne dostupní, prítomní a dôveryhodní. Ak sa však spojí bezpečný typ s neistým (úzkostným alebo vyhýbavým), často preberá rolu stabilizátora, zachraňujúceho alebo toho, kto „drží vzťah pohromade“.

V nervovom systéme dominuje ventrálna vetva blúdivého nervu – stav prítomnosti, otvorenosti a dôvery. Tento človek je schopný ko-regulácie, čo znamená, že svojou stabilitou pomáha druhým upokojiť ich vlastný systém.

Úzkostná väzba

Úzkostný typ vyrastá v prostredí nepredvídateľnosti. Dieťa nikdy presne nevie, kedy bude rodič reagovať a kedy nie, a tak sa naučí, že o spojenie treba bojovať. Telo sa pritom naučí byť neustále v strehu.

V dospelosti sa tento vzorec prejavuje ako túžba po blízkosti spojená s obavou z odmietnutia. Partner s úzkostnou väzbou potrebuje časté uistenie a rýchlo sa aktivuje pri náznaku odstupu. Paradoxne si často priťahuje vyhýbavých partnerov, ktorí mu opakovane potvrdzujú pôvodný scenár: „Chcem blízkosť, ale ten druhý sa vzďaľuje.“

Na neurobiologickej úrovni dominuje sympatická aktivácia, zvýšená aktivita amygdaly a vyššia hladina kortizolu. Nervový systém je pripravený reagovať na hrozbu opustenia ako na hrozbu prežitia.

Dynamika vo vzťahu je často cyklická: čím viac úzkostný partner hľadá kontakt, tým viac sa druhý vzďaľuje, čo zvyšuje úzkosť a napätie. Z pohľadu nervového systému ide o cyklus aktivácie bez ukotvenia.

Vyhýbavá väzba

Vyhýbavá väzba sa formuje v prostredí, kde dieťa zažíva odmietnutie, emocionálny chlad alebo neustále hodnotenie. Učí sa, že prežiť znamená necítiť a nespoliehať sa na druhých.

V dospelosti vyhýbavý partner pôsobí nezávislo, kontrolovane a zdržanlivo. V skutočnosti sa však vyhýba pocitu zraniteľnosti a závislosti. Blízkosť preňho predstavuje ohrozenie a telo reaguje odpojením, spomalením dychu a vnútorným útlmom.

Najčastejšie si priťahuje úzkostného partnera, ktorého intenzita a potreba blízkosti potvrdzujú jeho presvedčenie, že „blízkosť je nebezpečná“. Táto dvojica vytvára známy tanec naháňania a úteku, ktorý udržiava napätie, no málokedy prináša skutočnú intimitu.

Neurobiologicky dominuje dorzálna vetva vagového nervu – stav spomalenia, útlmu a odpojenia. Aktivita v odmeňovacích okruhoch je znížená, telo reaguje na blízkosť skôr zmrznutím než radosťou.

Dezorganizovaná väzba

Tento štýl vzniká v prostredí, kde zdroj lásky je zároveň zdrojom ohrozenia. Dieťa zažíva paradox: osoba, ktorá by mala chrániť, zároveň spôsobuje bolesť. Nervový systém sa tak učí oscilovať medzi dvoma extrémami – túžbou po blízkosti a strachom z nej.

V dospelosti sa dezorganizovaná väzba prejavuje v nestabilných, intenzívnych vzťahoch, kde sa strieda silná vášeň s útekom, ticho s výbuchmi. Tieto vzťahy bývajú magnetické, no zároveň vyčerpávajúce.

V mozgu možno pozorovať hyperaktivitu amygdaly a hippocampu, zvýšené reakcie na hrozbu a narušenú integráciu medzi emóciou a racionalitou. Telo prechádza z aktivácie do kolapsu bez stabilizácie, čo často vedie k fyzickým symptómom, únave a preťaženiu.

Dezorganizovaný partner si často priťahuje podobne neistých ľudí alebo tých, ktorí striedajú prítomnosť a odstup. Ich dynamika môže byť silne prepojená so zážitkami traumy a „trauma bondingom“.

Kombinácie a dynamiky

Rôzne väzby sa priťahujú podľa toho, čo si majú vzájomne zrkadliť. Úzkostný a vyhýbavý typ tvoria najčastejšiu dynamiku: jeden sa bojí opustenia, druhý sa bojí blízkosti. Obaja reagujú z rovnakého miesta a to z obavy o bezpečie.
Bezpečný partner často priťahuje neistých, pretože jeho prítomnosť vytvára priestor, kde môžu zažiť niečo nové – stabilitu, ktorú ich nervový systém nepozná.
Dezorganizované kombinácie sú zvyčajne najintenzívnejšie a vyžadujú terapeutický prístup, pretože ich nervový systém osciluje medzi extrémami bez dostatočného ukotvenia.

Neurobiológia pripútania

Vzťahová väzba je hlboko spojená s fungovaním autonómneho nervového systému a mozgových štruktúr. Bezpečné pripútanie koreluje s vyváženou aktivitou prefrontálneho kortexu, ktorý reguluje amygdalu a umožňuje emocionálne sebavedomie.
Úzkostná väzba súvisí s prehnanou aktiváciou amygdaly a insuly, čo zvyšuje citlivosť na odmietnutie a hrozbu.
Vyhýbavá väzba ukazuje utlmenú aktivitu v odmeňovacích okruhoch (ventrálny striatum) a zníženú aktivitu v insule, čo vedie k slabšiemu prežívaniu radosti.
Dezorganizovaná väzba zahŕňa dysreguláciu medzi limbickým systémom a prefrontálnymi oblasťami, ktoré zodpovedajú za integráciu a pocit identity.

Stephen Porges vo svojej polyvagálnej teórii opisuje, že schopnosť prechádzať medzi ventrálnym, sympatickým a dorzálnym stavom určuje mieru psychickej flexibility a odolnosti vo vzťahoch. Keď nervový systém dokáže prepnúť z aktivácie do regulácie, vzniká priestor pre bezpečné spojenie.

Typy pripútania nie sú trvalé kategórie, ale dynamické vzorce, ktoré sa dajú meniť. Každý vzťah je zrkadlom, ktoré ukazuje, kam ešte smeruje naše liečenie. Tým, že rozumieme svojej nervovej reakcii, môžeme z nej vystúpiť.

Keď sa telo naučí cítiť bezpečie v prítomnosti druhého aj v samote, prestávame si priťahovať partnerov, ktorí nám zrkadlia minulosť, a začíname tvoriť vzťahy z priestoru zrelosti.

Zručnosti odvahy podľa Brené Brown

(psychologický a somatický pohľad na pripútanie a vzťahy)

1. Ujasni si svoje hodnoty
2. Pracuj so zraniteľnosťou
3. Buduj dôveru v seba aj v druhých
4. Rozvíjaj odolnosť

Odborné zdroje

• Bowlby, J. (1988). A Secure Base: Parent-Child Attachment and Healthy Human Development. Basic Books.
• Ainsworth, M. D. S. et al. (1978). Patterns of Attachment: A Psychological Study of the Strange Situation. Psychology Press.
• Porges, S. W. (2011). The Polyvagal Theory: Neurophysiological Foundations of Emotions, Attachment, Communication, and Self-Regulation. W. W. Norton.
• Siegel, D. J. (2012). The Developing Mind: How Relationships and the Brain Interact to Shape Who We Are. Guilford Press.
• Cozolino, L. (2014). The Neuroscience of Human Relationships: Attachment and the Developing Social Brain. W. W. Norton.
• Schore, A. N. (2019). Right Brain Psychotherapy. W. W. Norton.
• Gottman, J., & Silver, N. (2015). The Seven Principles for Making Marriage Work. Harmony Books.

Cesta k znovunapojeniu od bezpečia k intimite

Liečenie je o budovaní bezpečia. Začína sa malými krokmi, ktoré rešpektujú pripútanie aj telo. Postupne chceme prejsť z vyhýbavého k bezpečnému štýlu pripútania.

Praktické nástroje:

Vedomé dýchanie: všimnite si svoj dych a predĺžte výdych (napr. 4 sekundy nádych, 6 sekúnd výdych). Aktivuje sa parasympatikus a znižuje reakcia zamrznutia.
Telesné ukotvenie: položte ruku na srdce alebo brucho a povedzte si: „Som tu, je to bezpečné.“ Prebúdza sa interocepcia to je vnímanie vnútorných signálov.
Malé zdieľanie pravdy: začnite jednou vetou, napríklad: „Jedna vec, ktorú sa cítim bezpečne povedať, je…“ Buduje to dôveru bez preťaženia.
Oprava cez prítomnosť: namiesto vysvetľovania zostaňte prítomní.
Pozrite sa do očí, dotknite sa ruky.
Gottman to nazýva „repair attempts“ pokusy o opravu, ktoré sú kľúčom k dlhodobým vzťahom.

Individuálne pomáha Somatic Experiencing alebo všímavosť.

Reflexia pre vás

Zastavte sa a spýtajte sa:
„Kde vo svojom živote v láske, priateľstve alebo vo vzťahu k sebe sa odťahujem od emocionálneho spojenia? Čo tým chránim a čo ma to stojí?“

Emočné odpojenie nie je koniec. Je to signál: „Potrebujem bezpečie.“ Keď ho vytvoríme, vzťahy sa môžu znovu oživiť.

Terapeutická reflexia

„Aké guľôčky dnes pridávam do svojej nádoby?“

„Keď dôveru stratím či už v seba alebo k inému ako ju môžem začať znovu pridávať, pomaly a vedome?“

Reflexné otázky

Kde v tele cítim napätie, keď sa mám ukázať autenticky?

Ako sa mení môj dych, keď sa cítim odhalený alebo hodnotený?

Vzťahy a hranice

Kedy som si naposledy dovolil byť skutočne zraniteľný pred niekým blízkym?

Ako reagujem, keď druhí prejavia svoju zraniteľnosť? Dokážem ju prijať?

Sebareflexia

Aké brnenie si najčastejšie obliekam...? Výkon, humor, odstup, kontrolu...?

Čoho sa v skutočnosti snažím týmto brnením chrániť?

Ako by vyzeral môj život, keby som mohol byť viac otvorený a menej chránený?

Príťažlivosť ako volanie po uzdravení
Každý z nás sa vo vzťahoch učí milovať trochu inak.
Ak cítiš, že by si sa chcel ponoriť hlbšie do svojich vzorcov, nervového systému či potreby bezpečia, pozývam ťa na osobné stretnutie alebo do kruhu, kde tieto témy spolu otvárame.

Veľkou súčasťou práce s nervovým systémom je aj relaxácia a pohyb, preto v praxi integrujem aj jogu a najmä kundalini jogu, ktorá ponúka široké spektrum pránajám, krijí a meditácií na uvoľnenie, stabilizáciu a prepojenie tela s dychom.
Ak máš záujem dozvedieť sa viac alebo vyskúšať tieto prístupy na vlastnej koži, napíš mi správu na WhatsApp

Ak ťa zaujal tento článok, možno ťa osloví aj ďalší